Spaces | L.T

⏩Chapter_29⏪

„Okej, hrdličky, všetko ste si vydiskutovali, vaša hádka ktorá ráno zobudila celú chodbu je vyriešená, takže sa practe z mojej izby!" Harry sa na nás pozeral s vražedným pohľadom. Pozrela som sa na Louisa zároveň ako sa on pozrel na mňa.
„No ták. Choďte do svojej izby, lebo keď vás tu tak vidím, bojím sa že si to tu rozdáte na tomto gauči a o ten pohľad vážne nestojím." nástojil Harry. Skočil do postele a prikryl sa paplónom. Šibe mu? Veď ani nie o hodinu a pol odchádzame.

„Harry, nemyslím si že je najlepšie ak teraz zaspíš." Louis sa na neho pozrel z úškrnom.

„Louis, vypadni. Som unavený lebo ráno ste zobudili celý hotel a neskôr som ísť spať nemohol, pretože si tu celý deň sedel ty. Takže buď taký dobrý a vypadni." zamrmlal Harry. Louis prevrátil oči, chytil ma za ruku a spoločne sme opustili Harryho izbu.

Išli sme do našej izby. Louis išiel do kúpeľne a ja som išla na balkón. Mám pocit že ten výhľad z balkóna tohto hotela je v mojom rebríčku 'Top 10 vecí v L.A' na prvom mieste. Teda nie, na druhom. Na prvom mieste je to stále slnečné počasie.

„Lea?"

„Som na balkóne." zakričala som na Louisa. Počula som kroky a následne som cítila jeho ruky omotané okolo môjho pása.

„Je tu krásny výhľad, že?" usmial sa. Oprel si bradu o moje plece.
„Mhm." odvetila som. Stáli sme tam asi desať minút až kým mi zdreveneli nohy.

„Dnes som bola pozrieť na pláži." povedala som, keď som si sadla na posteľ. Louis ktorý zatváral dvere na balkóne sa uškrnul.
„Ja viem." zasmial sa. Priskočil ku mne a skočil na posteľ.

„Louis!" zaprotestovala som, keď ma zo smiechom zhodil. „Počkaj, ako to že vieš?"

„Paparazzovia, honey, zabudla si?" zasmial sa. Z vrecka vytiahol svoj mobil. O chvíľku neskôr mi pod nos strčil moju fotku kde som stála na pláži s teniskami v ruke a členky mi zalievala voda.

„Bože, na nich som celkom zabudla." zamračila som sa. Keby som o nich vedela, určite by som nezaspala len tak v piesku. Ešte že ma neodfotili. Alebo?

„Kašli na to." povedal. Lahol si vedľa mňa. Alebo by bolo lepšie povedať že si lahol na mňa. Hlavu položil na moje brucho a nohy vystrel pred seba.

„Nezabudol si ale na to že zajtra odchádzam, že?"

„Čo?"

„Bože, Louis. Predsa do Stokesley, navštíviť Jenelle a Jeffa. Vravela som ti o tom, keď sme spolu v utorok telefonovali." prevrátila som oči. Jasné že si nepamätá. Vtedy mu išlo o to aby som sem vôbec prišla.

„Zaveziem ťa tam, dobre?"

„Louis, sú to štyri hodiny cesty. Kľudne pôjdem autobusom alebo vlakom."

„Nevadí, aspoň sa pozriem kde si bývala dva roky predtým ako som ťa spoznal." zamrmlal. Chytil moju ruku a položil si ju na hruď.
„Je to diera, Louis." namietla som zo smiechom.
„No a? Prečo ti tak vadí že ťa chcem odviezť?"
„A prečo tam tak strašne chceš ísť?" opáčila som mu to.
„Nie je to jedno?"
„Je. Máš pravdu, je to jedno." povedala som nakoniec a prevrátila som oči. Okej, raz nechám svoju tvrdohlavosť v tieni a pristúpim na jeho návrh. Keď ma tam chce odviezť, fajn. Ale aj tak sa nevzdám tej mienky že to robí zbytočne.

Otočila som hlavu smerom k chodbe, keď som začula klopanie.
„Nie sme tu." zamrmlal mi Louis do ucha. Lahol si, nastavil kamennú tvár a robil sa že nepočuje to klopanie na dvere.
Nič som nepovedala, bolo pre mňa ťažké nevybuchnúť do smiechu keď som sa pozrela na Louisa.