Spaces | L.T

⏩Chapter_48⏪

Louis zaparkoval priamo v garáži ich spoločného domu. Niallovo auto už bolo dávno tu.
Odopla som si pás, Louis otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť von.

Zaúpela som, keď som si uvedomila že budem musieť ísť po schodoch. Dočerta.

Pomaly som vyšla hore a Louis sa na mňa usmial. Fajn, toto nebolo také hrozné ako som sa bála.

„Lea!" usmiala sa Perrie, keď som vošla do obývačky. Sedela vedľa Zayna a o niečom sa rozprávali. Vstala a podišla ku mne. Objala som ju a zamierila do kuchyne vziať si vodu.

„Niall?" zakričala som na neho, keď som hľadala tašku z Nando's.

„Hm?"

„Kde je to jedlo čo si kúpil, prosím?" pozrela som na neho. Niall sa otočil a tašku vytiahol z jednej skrinky. Vzala som tanier a vytaihla som si z tašky cheeseburger a hranolky.

Oprela som sa o kuchynský pult a pomaly ujedala z jedla.
Niall si odo mňa vzal hranolku a ja som na neho škaredo zazrela.
„Hej!" zahriakla som ho. „Ani nevieš ako dlho som nejedla takéto jedlo, tak mi to nežer, áno?" zazrela som po ňom.

„Ale noták. Nebuď hnusná."

„Ty si jedz dva týždne v kuse nemocničnú stravu a potom niečo hovor, dobre?"

„Čo sa tu hádate?" do kuchyne nakukol Louis.

„Nič." pokrčila som plecia.

„Prečo si nesadneš ku stolu?" Louis sa postavil vedľa mňa a založil si ruky na hrudi.

„Radšej si postojím." ironicky som sa usmiala. Naozaj radšej budem pri jedle stáť ako si zase sadať a potom vstávať. Louis to neokomentoval, usmial sa a ďalej stál vedľa mňa.

Po jedle som išla spolu s Louisom na poschodie a do jeho izby.
Prezliekla som sa do voľného trička a teplákov a zaliezla som si do postele. Louis si vzal notebook a lahol si vedľa mňa.
Usmiala som sa na neho a otočila som sa k nemu. Spať sa mi nechce a tak som pozerala do jeho notebooku.

„Lea?" ozval sa a.
„Hm?"

„Len ma tak napadlo, už dlhšie nad tým premýšľam, že či by sme sa nepresťahovali?"

„Louis, ja neviem." zašepkala som. Neviem čo si o tom mám myslieť. Nie žeby to bol zlý nápad alebo čo, ale neviem či som schopná spraviť také rozhodnutie. Hej, mala by som to chcieť, predsa, čakáme spolu dieťa a ľúbime sa. No aj tak sa neviem priamo rozhodnúť.

„Lea, tvoj byt je malý. O pár mesiacov budeme traja. Nebolo by to tak najlepšie?" pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím. Pomaly som prikývla.
„Louis ale prosím. Daj tomu ešte čas. Teraz sa naozaj necítim na to, aby som riešila takéto veci."

„Ja viem, ja viem. Ešte ani dve hodiny si tu neni a ja ťa zaťažujem týmto."

„To je v pohode, Lou." usmiala som sa. „Len tomu daj ešte čas, áno? Pár týždňov."

„Takže súhlasíš?" usmial sa na mňa. Prikývla som a úsmev som mu opätovala.
„Ja len, chápeš ma nie?" začal. Prikývla som, hoc som nevedela kam tým mieri. „Vo februári odchádzame na turné. A ja chcem teraz čo najviac času čo môžem stráviť s vami. Veď som skoro o vás prišiel, preboha." zamrmlal a zaboril mi hlavu do krku.

„Nenechala by som ťa tu." zasmiala som sa. Potom mi došliel význam Louisových slov. V polovici februára odchádzajú na turné.
„Mya sa narodí v januári. Je začiatok októbra." zamrmlala som. Ostala som pozerať do blba a môj pohľad posmutnel, keď som si všimla ako málo času nám ostáva, kým odíde na niekoľko mesiacov. A koľko málo bude s malou.