Prekliata náhoda

Prebudenie

Jack

Musel som zaspať. Akoby aj nie, celú noc som oka nezažmúril. Jej rodičia jej šli po nejaké veci domov, tak som sa šiel pozrieť ako je na tom. Ležala tam tak pokojne. Vlasy jej splývali na plecia. Mala pár odrenín a make-up mala rozmazaný ale bola celkom pekná. Nepotrebovala ani tie vyzývavé šaty. Sadol som si na stoličku a chvíľu ju pozoroval. Bol som rád, že sa z toho dostala. Nie preto, že by som mal problém keby nie. Ale kvôli nej. A jej rodičom. Muselo by to byť strašné, keby prišli o dcéru. Aj keď chovaním iste nebola bezchybná. Stále som mal pred očami jej povrchný pohľad na mňa. A rovnako sa bude zrejme tváriť, keď ma uvidí. Nejako sa  s tým vyrovnám. Svedomie mi šepkalo, aby som jej to nejako vynahradil. Aby som si vyžehlil tú "nevinnú" lož. Ležala tu kvôli mne, a keď už som sa nepriznal, aspoň spravím všetko preto, aby sa z toho čo najskôr úplne dostala. Predtým ma však zaujímala jedna vec. Videla ma za volantom, keď jej kapota môjho auta rozdrvila kosti?

Sally

Hľadela som na neho s neskrývaným prekvapením. Hlas som mala neistý. Ani som presne nevedela, čo mu mám povedať. "Ahoj." Nesmelo som vyriekla a podvihla sa na posteli. Posunula som sa sotva o milimeter. Ruky som mala slabé, celé telo ma rozbolelo ešte viac. "Nehýb sa." Ticho mi zašepkal a chytil ma za lakeť ako by mi chcel pomôcť. "Si zranená." Ironicky som sa zasmiala a odtisla mu ruku.

"To mi došlo. Vďaka." Snažila som sa dýchať pravidelne ale išlo to ťažko. Aj ten malý posun na posteli ma tak vysilil, že som fučala ako kôň. Ale aspoň že ma takto nevidel nikto zo školy. Musela som vyzerať hrozne. Napriek tomu zo mňa ten chalan nespúšťal oči. Bože, až som mala pocit, že ma tie jeho oči zhypnotizujú. Načo tak civel?

"Pamätáš si, čo sa stalo?" Spýtal sa ma po chvíľke, keď si znova sadol. Opäť som sa zasmiala a pozrela na neho.

"Jasné. Nejaký debil ma skoro zabil." Sedel tam bez pohnutia, len tvár mal napätú.

"Videla si ho, alebo aspoň to auto?" Oprel sa o kolená a nahol sa ku mne.

"Hej, tesne pred tým ako do mňa napálil sme si spravili selfie." Jeho zdvihnuté obočie mi napovedalo, že som zrejme reagovala prehnane. No a čo? Do čerta. Práve ma skoro niekto zabil. Potom som ale pokračovala pokojnejšie. "Jasné, že nie. Videla som len záblesk a potom už len tmu. Až kým som sa neprebrala a zbadala teba."

Jack

Čakali by ste, že tá posledná veta vyznela romanticky? Zabudnite. Povedala to s čo najväčším opovrhovaním. Nič iné som ani nečakal. Opäť mi moja predpoveď vyšla stopercentne ako s tým chalanom včera večer. Bol som len divný chalan, čo nezapadal do jej sveta a presne podľa toho sa ku mne chovala.

"Čo tu vlastne robíš?" Spýtala sa ma, keď som na jej poznámku nereagoval. 

"Našiel som ťa a .. no priniesol som ťa sem." Na chvíľu som zaváhal ale dostal som to zo seba vcelku pokojne. Jej reakcia bola strohá a "výrečná".

"Aha." Akoby mi vravela "Bože, prečo práve ty? Snáď si ma cestou sem neobchytkával." V jej pohľade toho bolo ešte oveľa viac. Radšej som si to nevšímal.

"Nikto iný tu nie je?" Obzrela sa po izbe, potom sa načiahla po mobile na stolíku.

"Tvoji rodičia šli domov po nejaké veci." Prikývla a začala niečo klikať na displeji.

"Fajn. Tak, vďaka." Jej pozornosť venovaná mojej osobe v ten moment skončila. Už aj toto bol na ňu zrejme obdivuhodný výkon. Nebol som si istý, či sa tvárila čo najviac ignorantsky alebo to tak vážne bolo. Potom zdvihla pohľad a naše oči sa stretli. Romantické? Opäť chyba. Pretože nasledovalo toto: "Už môžeš ísť." Pousmiala sa ale nevynechala ironický pohľad a zdvihnuté obočie. Akoby som bol pes, ktorému dáva povel na odchod. Pomaly som vstal a založil si ruky do vreciek. Nemienil som sa tak ľahko vzdať. Jej rodičia boli fajn tak prečo ona bola taká mrcha?

"Prídem zajtra." Dodal som medzi dverami a než stihla protestovať odišiel som.