Prekliata náhoda

Nočná mora

Angels mám pre vás poslednú časť!!!!! Nieeee. Robím si srandu :D Nemám zatiaľ ani poňatia koľko ich ešte bude takže vám tak skoro s touto story pokoj nedám. Enjoy. Vaša Liliht *

Sally

"Naozaj?" Zvedavo som hľadela na otca. Snažila som sa posadiť, Jack si tiež sadol ale pohľad upieral kdesi do zeme. Nervózne si prehrabol vlasy.

"Pamätáš si Scotta? Býva neďaleko." Prikývla som a čakala čo sa dozviem. Jedna moja časť bola rada, že môžem konečne vedieť kto môže za tie dolámané kosti a bolesť, ale tá druhá sa toho obávala.

"Šiel si vtedy v noci zapáliť na balkón a videl ťa ako sa motáš po ulici. Vraj si išla po strede cesty. Potom sa zo zákruty vyrútilo auto, ale už nestihlo ubrzdiť a nabralo ťa. Náraz ťa odhodil dopredu." Odmlčal sa. Bola som ako na ihlách.

"A ďalej? Čo to bolo za auto?" Otec pozrel na Jacka a zamračil sa. Mala som pocit, že mi niečo uchodí. Vo vzduchu som cítila napätie.

"Scott vravel, že si auto úplne celkom nevšimol. Ale ani nevolal záchranku, lebo vodič vraj vystúpil a naložil ťa dnu." V ten moment mi to nedochádzalo. Zmätene som behala očami z jedného na druhého. Jack zdvihol hlavu a pozrel mi do očí.

"Počkaj, ale veď.... Do nemocnice ma predsa priviezol Jack." S tou vetou sa mi stiahlo hrdlo. Hľadela som mu do očí, miešali sa vo mne všetky možné pocity. Otec sklonil hlavu a zavrel za sebou dvere.

Chcela som aby ten zmrd, čo ma zrazil niesol za to následky. Lenže to som netušila o koho ide. Prečo by to teraz malo byť iné? Nežiadala som si jeho pozornosť. Takmer ma zabil a tváril sa akoby nič. A čo je najhoršie, klamal mi. Nemala som viacej chuť pozerať sa do tých nebesky modrých očí ani na jeho tvár.

"Vypadni!"

Jack

Srdce mi išlo roztrhať hruď. Cítil som sa strašne. Vinník prichytený pri čine. Každý náznak nehy v jej očiach sa vytratil. Zostalo len opovrhnutie a nenávisť. Poslala ma preč s priduseným hlasom, skoro to zašepkala. Bol som ako stĺp. Nemohol som sa hnúť, dotknúť sa jej, či sa obhajovať. Nevydal som zo seba hláska. Len som sa na ňu pozeral a s napätou tvárou hľadal pochopenie pre to, čo som spravil. Bezvýsledne. Keď už bolo to ticho neúnosné, oslovil som ju.

"Sally.." Nestihol som nič viac. Schmatla jeden citrón a šmarila ho po mne. Potom ďalší a ďalší.

"Vypadni!" Zakričala to len raz ale tak hlasne a zúrivo, že sa to ešte chvíľu ozývalo celým domom. Vybehol som z izby a bral schody dole po dvoch. Pri dverách ma zastavil jej otec. Chytil ma za rameno.

"Viem, že si v tú noc spravil blbosť. Ale ... Som ti vďačný. Mohol si ujsť a nikto by sa nič nedozvedel. Vďaka tomu, že si ju zaviezol do nemocnice je živá. Ale prečo si nám to nepovedal?" Úprimne vám poviem, v tej chvíli som sa hanbil ako malý chlapec. Jej otec so mnou po tom všetkom jednal ako so slušným človekom, dokonca sa mi poďakoval. Povedal som mu teda všetko.

"Prečo? Mám vašu dcéru rád ale povedzme si pravdu. Keď ma zbadala v bare pozerala sa na mňa z výšky, akoby som bol niečo menej. Čo by nasledovalo, keby som vám povedal, že som ju skoro zabil? Vzali by mi vodičák, možno by ma aj zažalovala. Chcel som jej pomôcť, nejako odčiniť to čo som spravil. Viem, že to bola blbosť. Ale nie som vrah. Nejazdím tak rýchlo.  V tú noc som mal všetkého po krk. A bohužiaľ, dopadlo to tak ako to dopadlo. Len som chcel dostať šancu než ma odsúdi." Vložil som si ruky do vreciek a čakal ako na verdikt.

"Daj jej čas. Viem, aká vie niekedy byť. Ak by ju aj napadla žaloba, sľubujem ti, že jej to vyhovorím. Ale nevzdávaj to." Pousmial som sa a poďakoval sa mu. Mal pravdu. Nevzdám to.

Sally

V tú noc som zaspala so slzami v očiach. V tme sa vynorila zasa tá krvavá rieka. Stála som uprostred a hľadala svojho záchrancu. Nebol tam. Nikde naokolo. Vydala som sa ho hľadať. Červené šaty som chvíľu vliekla po zemi, potom som si sukňu zdvihla v rukách a rozbehla sa za malým svetlom. Dobehla som k bielej hmle. Rozostúpila sa a ja som na zemi zbadala ležať telo. Kľakla som si. Rukami som chytila mŕtvolne studenú ruku na zemi a otočila telo. "Odpusť." Vydýchol mi v náručí môj záchranca.