Prekliata náhoda

Hrdina

Na tvoju žiadosť (ty vieš kto:) pridávam ďalšiu časť. Vďaka za podporu. Príbehu sa budem venovať aj ďalej takže postupne budú pribúdať nové časti. Enjoy :)

Jack

Dorazil som k nemocnici a dupol na brzdu. Ani som sa neobťažoval zaparkovať podľa pruhov. Na to nebol čas. Na zadnom sedadle mi ležalo dievča  a ja som nemal poňatia, čo som jej spôsobil a či je to vážne. Vybehol som z auta, otvoril dvere a vzal ju na ruky. Nohou som zabuchol a zamkol. Vletel som hlavnými dverami do bielej haly. Všade ticho, nikde nikoho len pani na informáciách na mňa vyvalila oči a utekala kdesi dozadu. Držal som ju stále v náručí, nevedel som čo robiť len som sa rozhliadal či už sa tá pani nevráti. O chvíľu pribehla aj so sestričkou. "Čo sa stalo?" Vyhŕkla na mňa a pokynula mi aby som šiel za ňou. Čo som mal povedať? Že som sa hnal mestom ako šialenec a zrazil ju? Pre túto chvíľu nepotrebovali vedieť podrobnosti. "Zrazilo ju auto." Ďalej sa nič nepýtala, vošli sme cez dvojité dvere do miestnosti. Ukázala mi aby som ju položil na lôžko a pani z informácií ma už ťahala von. Keď som vychádzal vošiel dnu lekár a ďalšia sestra. "Počkajte na chodbe, ale zrejme to potrvá kým ju vyšetria a zistia čo sa jej stalo. Ste príbuzní?" Bože nie. Ja a ona? Čo ste slepá?

"Nie, nie sme." Sucho som odvetil a otočil som sa ale dvere sa zatvorili a dievča v červenom sa mi stratilo z dohľadu. "Máte jej mobil? Zavolajte rodine." Povedala mi milo a ukázala na sedačky na chodbe. Potom sa vrátila k informačnému okienku. Ani ma nenapadlo vziať jej kabelku. Bola v aute? Možno ešte ležala niekde na ceste. Vrátil som sa k autu a pozrel na zadné sedačky. Nevidel som ju. Otvoril som a posvietil si svojim mobilom na podlahu. Bola tam. Malá červená kabelka. Vysypal som jej obsah na sedačku a hľadal mobil v tej hŕbe babských vecí. Na čo jej je na jeden večer toľko krámov? Mám ho. Našťastie sa pri jej páde nepoškodil a tak som hľadal posledné kontakty. Mama. Stlačil som zelené slúchadlo a priložil si ho k uchu. Zvonilo to dosť dlho kým sa ozval rozospatý hlas. "Sally? Sú dve ráno, čo sa deje?" Tak teda Sally. Váhal som. Ako mám sakra oznámiť jej mame, že jej dcéra práve leží celá od krvi v nemocnici. "H..haló? Prepáčte, že vás budím ale Sally mala nehodu." Hlas na druhej strane sa trochu prebral. "Čože? Kto ste? Akú nehodu?" A je to tu zas? Mám sa priznať? Do čerta. Mama s otcom by soptili, čo keď prídem o vodičák? Nie. Zatĺkaj. "Som Jack." A potom to prišlo. Klamár vo mne sa ozval tak presvedčivo až som sa divil. "Šiel som z tej párty domov a našiel som vašu dcéru. Zrazilo ju auto. Práve je v nemocnici. Môžete sem prísť?" V telefóne sa ozval šum a potom rozrušená odpoveď. "Samozrejme, hneď sme tam." Zložil som. Bravó Jack. Aj v tejto situácii si sebec a myslíš na to, čo z toho môžeš mať ty. A ona zatiaľ leží na posteli a o ničom nevie.

Asi za 15 minút dorazili jej rodičia. Sedel som na tých umelých stoličkách, z ktorých už ma bolel zadok. Pribehli ku mne a upreli na mňa ustarostené oči. "Vy ste Jack? Ako je na tom?" Prikývol som na prvú otázku ale na druhú som nevedel odpoveď. "Neviem. Je vo vnútri s lekárom a sestričkami. Bola v bezvedomí, keď som ju sem doviezol. Našiel som ju na ceste." Ty jeden luhár. Sebecký luhár. "Ďakujeme. Ešte, že ste tam boli." Cítil som sa hrozne. Len som dúfal, že sa uzdraví. Že bude v poriadku. Podal som im jej kabelku. "Toto je jej. Mrzí ma to." "Vy za to predsa nemôžete." Ale môžem. Je to moja vina. Drž hubu Jack. Nič nehovor.

Sedeli sme tam ďalšiu hodinu, kým vyšiel doktor. Obaja hneď vstali a pýtali sa ako je na tom. "Je stabilizovaná. Má pár zlomenín a udrela sa do hlavy ale bude v poriadku." Manžel ju chytil za ruku a objal. Vydýchol som si.  Jej mama sa ku mne otočila a podala mi ruku so slzami v očiach. "Zostaneme tu, môžete ísť domov." Zaváhal som. "Nie, radšej počkám kým sa preberie." Čo ak ma videla? Čo ak si ma stihla všimnúť za volantom? Na to som predtým nepomyslel. "Ďakujeme ešte raz. Keby nie vás, ktovie ako by na tom bola." Zrejme by jej nič nebolo. Moje svedomie sa búrilo. V hlave som počul druhý hlas, ktorý mi šepkal akého svinstva som sa dopustil. Takmer som zabil dievča a jej rodičom som natáral, že som ju zachránil. Skvele, ty hrdina.

Sally

Pomaly som otvorila oči. Najprv som nič necítila a potom zrazu sa to zhoršilo. Prišla ostrá bolesť, v nohe, na hrudi a v hlave. Cítila som sa strašne. Zbadala som sadru na nohe, odreniny na rukách, hadičky, infúzia. Čo to ...? Potom sa mi to vybavilo. Ostré svetlá a náraz. Zrazilo ma auto. Som v nemocnici. Ale kto...? Vedľa postele sedel na stoličke chalan. Hlavu mal opretú o posteľ a držal v dlani moju ruku. Spal. Ten chalan z baru v koženej bunde spal vedľa mojej postele a držal ma za ruku? Prečo? Pomaly som vytiahla svoju dlaň z jeho na čo sa prebral. Zdvihol hlavu a pozrel mi do očí. Mal ich krásne modré. To som si včera v noci v tej tme nevšimla. Sal, sústreď sa. Kútik úst sa mu posunul do slabého úsmevu. "Ahoj."