S.THOR.M

6. Tanec

Po celej chodbe sa ozývali zvuky úderov. Čo sa deje?

Je možné,že niekto zaútočil na Stark Tower? No to by sa mal spustiť alarm,predpokladám,že Tonyho zabezpečenie v NewYorku bude ešte dôkladnejšie.

Nasledovala som teda búšenie,ktoré ma priviedlo k obrovským dverám potiahnutým kožou. Sú pravdepodobne zvukozesné,teda,ak by boli zatvorené.

Nohou som prekročila prah a nakúkla dnu. Spadla mi sánka. Steve Rogers meral svoje sily s boxovacím vrecom a to bez trička!

Sledovala som,ako sa mu pri každom údere napol sval,mal dokonalý postoj a ruky obviazané elastickým obväzom.

"Steve," zašepkala som,no on ma počul a okamžite prestal. Prečo som ho prerušila? Karhala som sa v duchu.

"Ránko Mey,chceš začať s výcvikom?" Spýtal sa ma milo. Ráno máva asi lepšiu náladu.

"Môžeme," usmiala som sa.

"Myslím,že by si sa mala prezliecť," očami prebehol po mojich šatách,ktoré som mala ešte od včera. Mal pravdu.

"Romanová tu má nejaký úbor,mal by ti sadnúť,kúpeľňa je hneď za dverami a oblečenie v skrini," nasledovala som jeho pokyny a zamkla sa vo vedľajšej izbe.

Overál bol elastický,priliehavý a prekvapivo pohodlný. Trochu zahanbená,pretože látka obopínali celé moje telo a zvýrazňovala mi krivky,som vyšla do telocvične rovno za Steveom.

Chvíľu na mňa vyjavene pozeral,no po čase prehovoril. "Začneme sebaobranu,nemôžeš bojovať,ak nevieš dostavať rany. Naučím ťa padať a blokovať úder," začal mi vysvetľovať postup a ja som prikyvovala. Mama ma vždy učila len útoku,toto je pre mňa nové.
***
Rukou prudko vystrelil k mojej tvári a ja som sa jej šikovne vyhla. Hneď na to som vykopla nohou a skoro ho trafila. Skoro.

"Ako to,že ti to tak ide?" Spýtal sa ma Rogers udivene.

"Neviem,len som sa tomu poddala. Je to ako tanec,akoby si sa pohyboval do rytmu. Chápeš?"

"Nie," odpovedal jednoducho.

"Ako to?"

"Nikdy som netancoval," čože?

"Prečo? Žil si predsa v tridsiatych rokoch,to sa vtedy netancovalo?"

"Isteže áno a veľa," pousmial sa,pravdepodobne nad nejakou spomienkou.

"Tak prečo si to nikdy neskúsil?" Bola som úprimne v šoku. O rameno muža ako je Steve sa museli byť desiatky.

"To je trocha zložitejšie," zamumlal.

"Rada si to vypočujem," povzbudivo som sa na neho usmiala.

"Ako iste vieš,vykonali na mne experiment. No,nebolo to len tak. Bojovať za našu vlasť,bolo,čo som chcel najviac. Chcel som spravodlivosť a neznášal som grázlov. Nevzali ma. Išiel som teda do iného mesta,prihlásil sa pod iným menom,aj keď to bolo nezákonné,ale ani tam ma nevzali. Ani nikde inde. Bol som malý,chudý,slabý a chorý,teraz by ma nazvali astmatikom. Kedže som ti teraz povedal,že môj výzor bol dosť biedny,nemôžeš sa diviť,že ma žiadne dievča nevyzvalo k tancu a tú moju výzvu odmietlo," uchechtol sa.
"Keď mi doktor pichol sérum,stal sa zo mňa vojak. Prijali ma a mohol som bojovať proti Nemecku a Hydre . Pred mojou poslednou misiou,teda,než ma zamrazili, som jednej dáme,ktorá sa mi páčila tanec slúbil,no nestihol som ho,meškám už cez 70 rokov,"

chudák Steve. Neviem si predstaviť,aké to muselo byť,všetci ho opovrhovali,aj keď si to nezaslúžil a svoju slávu si taktiež veľmi nevychutnal.

"Uzavrieme dohodu," venovala som mu další úsmev.

"Akú?" Zaujímal sa.

"Ty ma naučíš bojovať a ja teba tancovať," chvíľu na mňa zvláštne pozeral,no nakoniec prikývol.

"Teraz sa ale vráťme k cvičeniu,"

"Iste Kapitán," zasalutovala som a on sa obrátil k vrecu.

"Oh a Steve?" Zastavil sa v polovici kroku a otočil sa ku mne.

"Tie dievčatá boli hlúpe. Nezáleží na tom,ako si vyzeral,alebo vyzeráš teraz. Dôležité je aký si,"