Open your Eyes

2.Spoločnosť a Pohrebisko

                Bolo raz jedno dievča ktorej meno bolo Ema. Bola introvertka aj keď trávila veľa času medzi ľuďmi. Kvetinové tričko, sivý sveter a v ruke nejaká kniha. Rozpustené vlasy, ktorými si zakrývala tvár, aby ju ľudia hneď nemali prečítanú.

Každé poobedie trávila na nízkej drevenej lavičke, blízko galérie na námestí. Vždy prišla s knihou v ruke no nebolo podstatné aká bola, pretože ju nikdy nečítala. Bola to len zámienka. Sedela na okraji lavičky, mala otvorenú knihu a potajme sledovala ľudí. Rada si vymýšľala príbehy o každom z nich.

Stredne vysoký muž, s pivným bruchom však vyzeral veľmi inteligentne, kvôli bielej košeli. Mohol mať okolo štyridsiatky a určite bol podnikateľ. Avšak rodinu zrejme nemal, keďže stále chodil z jednej budovy do druhej a odchádzal autom až v neskorých hodinách.

Taktiež tu bola jedna pani, ktorá mala svoj vlastný obchodík s látkami a inými šicími potrebami. Útla hnedovláska v strednom veku, v jemnej bielej blúzke, krásnej stredne dlhej sukni a čiernych lodičkách. Celý deň vysedávala na stoličke pri pokladni a čakala na zákazníkov, ktorých s radosťou obslúžila.

Avšak toto boli len dve z mnohých príbehov, ktoré si vymyslela. V skutočnosti mali úplne iné životy, ktoré vlastne ani nežili.

Jedného dňa sa rozhodla, že zájde na cintorín. Prešla veľkou, čiernou, kovovou bránou a vydala sa vpravo vydláždenou cestou. Viedla k tým najstarším hrobom. Postupne si prezerala mená a roky „Viliam Krajčovič 14.3.1813-20.9.1867, Timotej Hrablý 15.1.1820-2.9.1848, Ľudmila Ďurajová 24.6.1889-14.10.1935, Richard Tommy 15.2.1863-6.3.1924, Hana Irisová 11.8.1932-11.8.1948"

Pri Hane sa však zastavila. Bolo jej jasné, že musela spáchať samovraždu na jej narodeniny. Čo ju však desilo viac, bola skutočnosť, že mala 16 rokov presne ako Ema no aj v ten istý deň. Keďže sa už stmievalo, tak šla domov.

Bola sobota ráno. Ema bola sama doma, pretože jej rodičia odišli skoro ráno do práce. Ema si obliekla svoj obľúbený sivý sveter, vzala si knihu a ešte jednu sviečku so zápalkami. Tento krát nemierila ku lavičke pri galérii ale na cintorín.

Prišla až k Haninmu hrobu, sadla si na zem, položila knihu a zapálila sviečku. Otvorila si knihu a prvý krát začala čítať. Alebo sa aspoň pokúšala, keďže bola dyslektička. No vedela, že má čas a tak čítala báseň za básňou.

V tom k nej prišla jedna pani, ktorá mohla mať asi päťdesiat rokov. Pozrela sa najprv na hrob, potom na Emu a povedala: „Nemohla si ju poznať, tak prečo tu sedíš?" Ema sedela v tichosti asi minútu a potom povedala: „Viete, síce ju nepoznám ale máme toho veľa spoločného." „Ako to je možné? Veď už nežije. Choď nájsť niekoho tam, medzi ľudí, ktorí žijú a neseď tu na pohrebisku." Ema sa len usmiala do zeme, vzhliadla k žene a povedala.

„Často chodím medzi ľudí.. a poviem vám, že na pohrebisku je viac života ako v spoločnosti."

V tom žena odkráčala a Ema si uvedomila, že Hana naozaj žila. Bola dievčaťom, ktoré vnímalo svoj život, no nevedela sa vyrovnať s tým, že žila sama medzi postavami, ktoré len existovali. Medzi papierovými ľuďmi rôznych príbehov.

Dúfam, že sa vám druhý príbeh páčil, budem vďačná za každý vote aj koment <3 kľudne mi aj napíšte do správy ak máte nejaké otázky či nezrovnalosti (alebo len tak) ;)

Viki