Krotiteľ

1. Kapitola - Vlk

Niekto ma sledoval.

Bol to jeden z tých pocitov, ktorý nedokážete len tak striasť. Hoci sa pozeráte neustále ponad plece a nevidíte nič len prázdnu ulicu.

Cítila som, ako mi niekto pohľadom prepaľuje dieru medzi lopatkami a predsa mi zvyšky zdravého rozumu hovorili, že na ulici nikto nie je.

Pridala som do kroku, aby som sa čo najskôr dostala domov. Upokojovala som sa myšlienkou svojej útulnej postele. Bola som unavená, možno preto som bola paranoidná viac ako obyčajne.

Nebolo to predsa prvýkrát, čo som pracovala do neskorej noci.

Na ulici vládlo ticho, nevedela som sa rozhodnúť či desivé alebo pokojné.

Bolo jasno. Pofukoval prudký vietor, ktorý so sebou niesol prísľub ochladenia. Pohrával sa so stromami, ktoré lemovali na jednej strane cestu. V domoch sa nesvietilo, len niekde sa objavil záblesk z pustenej televízie, no inak malé mestečko obklopené lesmi už spalo.

Privinula som si bundu bližšie k telu a potlačila nutkanie znova sa obzrieť za seba.

Žila som v malom meste, kde sa nikdy nič nedialo. A ani dnešnou nocou sa na tom určite nič nezmení.

Kríky na okraji cesty zašuchotali.

Tentoraz som počula takmer nečujné našľapovanie. V tichosti noci sa ozývalo namáhavé dýchanie, ktoré sa približovalo. Potom kútikom oka som zbadala v lese pohyb. Praskli konáriky, akoby na ne niekto stúpil. Alebo som si to len predstavovala?

Nie, určite tam niečo bolo.

Ráno som počula susedov hovoriť, ako sa na severnom konci objavili medvede.

Zhlboka som sa nadýchla a zrýchlila som, čo najtichšie, ako som vedela som sa náhlila ulicami. Pichalo ma v boku, dlhé gaštanové vlasy mi vietor vial do tváre, no odmietala som spomaliť. Bála som sa. V hlave mi hmýrili vyplašené myšlienky, nedokázala som nič vymyslieť.

Obzrela som sa za seba a váhavo zastala.

Nič tam nebolo.

Celé sa mi to zdalo?

Prudko som dýchala a snažila sa upokojiť svoj splašený tlkot srdca. Ten tieň medzi stromami som si predsa nemohla predstaviť. Zviazala som si vlasy gumičkou, ktorú som mala na zápästí a chcela pokračovať v ceste, no zrazu sa predo mnou niečo objavilo.

Bol to vlk.

Pomaly sa vynoril medzi stromami s očami upretými na mňa. Srsť mal uhľovo čiernu, možno jeden z dôvodov, prečo bol v tme takmer neviditeľný. Na obyčajného vlka však bol príliš veľký, siahal mi viac ako po pás.

Klusajúc vybehol na cestu a obišiel ma, akoby si ma obzeral.

Takmer som ani nedýchala.

Ostražito som sledovala každý jeho pohyb. V rukách som silno zvierala svoju tašku, pripravená strčiť mu ju medzi zuby, ak by sa ma náhodou rozhodol napadnúť.

Nepripomínal však vlka na love.

Vyplazil jazyk, akoby sa usmieval a niekoľkými skokmi sa znova stratil v lese.

Až potom som bola schopná vypustiť vzduch pľúc z toho, ako som stále zadržiavala dych. Roztrasenou rukou som si uhladila gaštanové vlasy. Keď sa mi srdce konečne dokázalo upokojiť, znova som sa pohla.

Bežala som tak rýchlo, ako som len vedela. Pichalo ma v boku a lapala som po dychu, no nechcela som zastaviť, pokiaľ nebudem pred svojím domom.

Nedávala som však pozor, kam idem. Obzerela som sa ponad plece, či sa nevrátil, no v momente, keď som sa otočila naspäť, som do niekoho narazila.

Prekvapene som ustúpila o niekoľko krokov dozadu.

Bol to chalan asi v mojom veku, ale niečo na ňom bolo, čo ho robilo oveľa starším.

Odkiaľ prišiel?

Len tak tam stál oproti mne v strede cesty. Uhľovo čierne vlasy mal strapaté, padali mu do nakrajších očí, aké som kedy videla. Mali ohromujúcu kobaltovú farbu, ktorá mi pripomínala rozbúrene vlny oceánu.

Sklopila som zrak, aby som sa vyhla jeho úpornému pohľadu.

Nikto predsa na ulici pred tým nebol, ako sa tam zrazu zjavil?

„Prepáč, mala som dávať pozor, kde idem," ospravedlnila som sa mu nakoniec, keď on nič nehovoril. Možno bol nahnevaný.

Potom sa však usmial. „To je v poriadku."

Rozmýšľala som nad tým, kto by to mohol byť. Bolo to príliš malé mesto na to, aby som ho tu nikdy nevidela. Vyzeral ako študent a predsa som ho nikdy nestretla v škole.

Pomaly som sa začala cítiť nepríjemne a strach sa znova vrátil. Stretnúť niekoho neznámeho uprostred noci? To rozhodne stačilo na to, aby to rozblikalo všetky červené svetielka v mojej hlave a nezáležalo na tom, aké mal pekné oči.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," prehovoril.

Nevedela som, čo mám povedať. Stále som bola otupená od strachu a cudzinec, ktorý sa mi zrazu postavil do cesty, mi nepomáhal ukľudniť sa.

„Volám sa Axel, len som v meste na návšteve. Naozaj nie som sériový vrah, nič ti neurobím." Usmial sa v snahe odľahčiť atmosféru.

Nech som však robila, čo som chcela, nedonútila som sa mu ho opätovať. Bola som príliš podozrievavá, aby som tomu príbehu len tak uverila. Nemal predsa dôvod, aby sa v noci potuloval po meste a už vôbec nie, aby sa dával s niekým do reči.

Nepozdával sa mi.

Bolo na ňom niečo nebezpečné, záhadné. Behal mi z toho mráz po chrbte a chcela som sa čo najskôr dostať domov.

„Nič sa nestalo," povedala som mu nakoniec a chcela prejsť okolo neho. Keď som ho však míňala, chytil ma za ruku a zastavil ma.

„Počkaj."

Otočila som sa a vykrútila si ruku z jeho zovretia. Nechcela som, aby sa ma dotýkal. Čakala som, čo povie. Spravila som tú chybu, že som sa mu znova pozrela do očí.

Hľadel na mňa s očakávaním, hľadajúc správne slová. S očami tak hlbokými a plnými bolesťou, že som sa v nich na niekoľko minút stratila. Uvažovala som, kto bol schopný pozrieť sa do nich a ublížiť mu.

Osamelosť z neho priam vyžarovala vo vlnách, ktoré ma zaplavili a nedovolili mi dýchať. Čiernovlasý cudzinec predo mnou mal za sebou temnú minulosť, nemusel nič hovoriť, jednoducho som to vedela.

A súcitila  som, poznala som ten pocit. Možno preto som zabudla na svoju ostražitosť a pristúpila som blížšie. Zrazu som mu chcela pomôcť, niečo povedať, ale vyschlo mi v hrdle.

Ale potom som si uvedomila, že to nie je môj problém.

„Musím už ísť domov, je neskoro," povedala som, keď som odvrátila zrak.

Ak tu bol niekto, kto nestál o ďalší problém, bola som to ja. Boh vie, že tých som mala dosť svojich. Snažila som sa presvedčiť svoje precitlivené srdce, že je to len cudzinec, ktorého už neuvidím, určite bude v poriadku.

A tak som vykročila ďalej.

Nemusíš každému pomáhať. Dokáže sa postarať o seba sám, opakovala som si. Ale nefungovalo to. Prešlo pár sekúnd, no nakoniec som zastala.

Opýtam sa ho, či je v poriadku a či sa vie dostať domov. To je všetko.

Keď som sa však otočila, ulica za mnou bola prázdna.