Krotiteľ

17. Kapitola - Strata a pravda

           

Prebúdza ma hluk a zmätok v miestnosti. Podľa pachu zistím, že som v nemocničnom krídle, no nemám silu ani chuť overiť si to aj zrakom. Nechcem sa prebudiť do toho, čo nastalo po tom útoku. Nechcem čeliť následkom, ktoré tá osudná noc zanechala na mne, na všetkých navôkol a celej Akadémii.

Nemôžem sa však ukrývať večne. S ťažkosťou otváram oči a ako prvé uvidím Axela, ktorý sedí na mojej posteli a hladí von oknom. Skutočnosť, že tu bol pri mne, ma z nejakého dôvodu upokojí.

Axel si všimne, že som sa prebrala.

„Ako sa cítiš?" spýta sa ma okamžite, v hlase sa mu jasne zračí úľava.

Pokúsim sa o úsmev. „Celkom fajn po takom krásnom dlhom spánku. Mala by som sa skôr pýtať, ako sa máš ty, keď si asi nemal pokoj od... Koľko času vlastne prešlo?" pýtam sa mierne dezorientovane. Za oknami svieti slnko, takže až tak veľa hodín ubehnúť nemohlo.

„Napadli nás v noci a prespala si takmer 18 hodín, už sa skoro stmieva. Najskôr ťa chceli odniesť do izby, lebo potrebovali viac miesta, no trval som na tom, že máš ostať tu. Však vieš, byť najvyššie postaveným vlkom nie je vždy úplne nanič," na tvári sa mu objaví úškrn, na ktorý som si za ten čas tak zvykla.

Znova sa vracia ku svojej maske, ktorú každému ukazuje. Je zvláštne, že tá starostlivá a zraniteľná časť sa prejavuje iba pri mne. Možno to znamená by súčasťou duše toho druhého. Byť schopný ukázať pravú tvár a tú slabšiu stránku v prítomnosti toho druhého a nebáť sa odsúdenia.

Možno na tých Darienových slovách niečo bude. Možno sme si bližší, ako sa na prvý pohľad zdá.

Snažím sa posadiť, no zatočí sa mi hlava a takmer znova padnem na lôžko, kebyže ma Axelove ruky nezachytili práve včas. „Som v poriadku," zamrmlem potichu a myslím to vážne. Takmer. Až na to, že hlava sa mi zdá neuveriteľne ťažká, cítim sa slabá, že ledva zvládam dýchať a srdce mi búši až príliš rýchlo, no okrem toho som v poriadku, takže som neklamala, nie?

„Hej, jasné," prevráti očami. Keď sa chcem postaviť, iba ma zatlačí dole a so zafučaním padnem na posteľ ako handrová bábika. Tomu sa hovorí slobodné rozhodovanie.

„Nepotrebujem ležať," zahundrem potichu a zamračím sa. „Určite je tu mnoho ďalších ľudí, ktorí potrebujú ošetriť a ja si len potrebujem na chvíľu ľahnúť, inak som v pohode."

„Áno, keď považuješ stratu viac ako litera krvi za v poriadku, tak prosím, kľudne si choď," pozrie na mňa zo zdvihnutým obočím, no v očiach zbadám aj záblesk strachu. Je milé vidieť, že sa o mňa bál. „Ošetrovateľka mi povedala, že si mohla umrieť, že si mala umrieť. Len nejakým zázrakom si vydržala dostatočne dlho pri vedomí, aby som ťa zachránil. Takže sa ani neopovažuj vstať z tej prekliatej postele, pokiaľ ti nepoviem. Ostatní sú na zranenia zvyknutí, prežijú to."

Jeho slová ma prekvapia. Pre každého normálneho človeka by toľká strata krvi bola smrteľná, prečo nie aj pre mňa? Možno to je preto, že som skrotená, no aj tak mi niečo vravelo, že tu musí byť aj iný dôvod.

„Čo sa vlastne stalo? Tam v lese?" opýtam sa nakoniec, aj keď si nie som istá, či to chcem naozaj vedieť.

V Axelových očiach sa blysne zúrivosť. „Napadli nás. Nemali sa dostať cez ochrannú bariéru, no nejako to museli obísť. Darien patrí medzi pôvodných, určite sa dozvedel, ako sa k nám dostať. Musel mať na to naozaj dobrý dôvod. Síce sú upíri klamárske pijavice, no tento zákon dodržiavali, nechápem prečo sa to Darien rozhodol ignorovať. "

Udivene nadvihnem obočie. „Spomaľ trochu, nezabúdaj, že v tomto som tak trochu nová a nemám ani poňatia o čom to tu teraz hovoríš."

„Och, prepáč," pozrie na mňa, akoby zabudol, že tu vôbec som. „Ide tu o jeden zákon. Síce s upírmi vedieme nekonečné vojny, no toto sa zaviazali dodržiavať obe strany. Skrátene ide o to, že navzájom nebudeme napádať svoje školy, takže teoreticky mala byť Akadémia v bezpečí. Samozrejme je tu v prípade núdze bariéra okolo pozemkov, aby sa sem nedostal žiadny upír bez pozvania. Doteraz to vždy fungovalo, nechápem, ako sa mu to podarilo odísť," frustrovane si povzdychne.

Chvíľu váham, kým sa naozaj opýtam. „Kto je vlastne ten Darien?"

„Občas zabúdam, ako málo vieš o našom svete," nadvihne kútiky úst, ktoré mu hneď vďaka téme aj klesnú. „Darien je pôvodný upír. To znamená, že bol medzi prvými, ktorých démoni stvorili na začiatku sveta. Neviem presne koľko má rokov, pravdepodobne aj niekoľko tisíc a čím je upír starší, tým je silnejší. A Darien túto silu využíva na plnenie vlastných cieľov, ktoré nepozná nikto okrem neho. Vyžíva sa v hre s každým druhom bytostí. Dostane sa ti pod kožu a využije tvoju najväčšiu slabosť proti tebe. Dokáže ťa prinúť spraviť veci, ktoré by si nikdy nechcela urobiť. Keď si niečo zaumieni, nikdy sa nevzdá pokiaľ nedosiahne svoj cieľ. Je najnebezpečnejší zo všetkých."

„Hovoríš to, akoby si to poznal," poviem skôr, ako si stihnem zahryznúť do jazyka.

„Bohužiaľ nás dvoch spája veľmi dlhá história, počas ktorej som mal príležitosť spoznať ho."

„Včera mi niečo povedal.." začnem váhavo a zvedavo pozriem Axelovi do tváre. „Vraj oni sú tí dobrí. Nevieš, čo tým mohol myslieť?"

Vyhýbajúc sa môjmu pohľadu, odvráti zrak von oknom. „Upíri rovnako aj Darien si myslia, že my sme tí, čo im ublížili. Chcú spravodlivosť, no nevšimli si, že sa to pomaly mení na pomstu. Pamätaj si, May, najväčšie zlo páchajú tí, ktorí si myslia, že to robia z dobrého dôvodu. Potom nikdy nevedia, kedy prestať."

Mlčky si prečešem tmavé vlnité vlasy prstami a snažím sa zistiť z Axelových slov čo najviac informácii. Pravdou však je, že mám ešte viac otázok ako pred tým. Čo myslel tou spravodlivosťou? Čo spravili vlci, keď upíri tak zúfalo túžia po pomste?

Všimnem si, ako do ruchu nemocničného krídla vstúpi Arthur a zamieri priamo ku nám. Vyzerá nervózne, paranoidne. Ako kráča naprieč miestnosťou, neustále sa obzerá a kontroluje svoje okolie.

„Arthur?" oslovím ho váhavo, keď príde až k nám. „Čo sa deje?"

„Som rád, že si okej," začne pomaly. Sklopí zrak ku svojim topánkam a až po chvíli pozrie na mňa. Niečo v jeho pohľade mi spôsobuje nepríjemný pocit v žalúdku. „Môžeme sa porozprávať? Osamote?" Nervózne strelí pohľadom ku Axelovi.

Ten sa síce zamračí, no nakoniec odíde.

„A ako sa máš ty? Vidím, že si v poriadku, takže sa ti nič vážne nestalo."

„Uh, nie, nebol som príliš blízko boja a keď sme sa tam s Erikou, mojou krotiteľkou, dostali bolo takmer po všetkom. Keby sme boli bližšie, možno by nemuselo toľko skrotených zomrieť," stisne pery a znova skloní hlavu. Skôr než ho stihnem uistiť, že to nie je jeho vina pokračuje: „To však nie je to, o čom som s tebou chcel hovoriť. Najskôr mi však sľúb, že to nikomu nepovieš."

„Jasné," súhlasím okamžite. „O čo teda ide?"

Naklonil sa bližšie. „Včera sme s Erikou boli na konci územia a niekoho som tam zazrel. Neviem koho, tá postava bola príliš ďaleko a bola príliš veľká tma. No myslím, že ten niekto vpustil upírov dnu," pošepne mi až sa jeho hlas takmer stratí v hluku, ktorý okolo nás panuje.

„Och!" vydýchnem zarazene a celá okamžite stuhnem. „Arthur, myslím, že je to moja vina! A tiež myslím, že viem, kto v noci do Akadémie vpustil upírov. Prečo som len bola taká naivná?"

„May!" zastaví ma rázne. „O čom to dopekla hovoríš?"

Vložím si tvár do dlaní a zúfalo si povzdychnem. „Pamätáš na tú upírku, ktorú som mala zabiť?" Spýtam sa a čakám, kým prikývne. „Nezabila som ju, namiesto toho som ju nechala ujsť. A ona sa teraz vrátila a všetkých vpustila dnu. Je to moja chyba, že polovica našej triedy je mŕtva!"

„Och, okej," začne prekvapene Arthur. „Aj keď je to zaujímavý vývoj udalostí, nemyslím, že za to môžeš ty alebo tá upírka. Dnu ich vpustil niekto z nás, May. Máme medzi sebou zradcu."