Krotiteľ

6. Kapitola - Uväznená v cudzom svete

*

Nasledujúce ráno ma prebudilo klopanie na dvere.

Veľmi naliehavé a vytrvalé klopanie.

Najskôr som sa len chcela tváriť, že to nepočujem. Možno zatvoriť oči a predstierať, že som doma a nie na záhadnom luxusnom sídle uprostred lesa.

„Otvoríš už tie dvere konečne? Nemám na teba celý deň," ozval sa spoza dverí dievčenský hlas.

Vydýchla som si, že to nebol Axel. Úľava však netrvala dlho, keď som si uvedomila, že to mohol byť niekto horší. Až v tej chvíli som úplne pochopila, v akej situácii sa nachádzam. Za zamknutými dverami sa nachádzal úplne iný svet plný nebezpečných... tvorov.

Odomkla som dvere, ktoré sa rovno s buchnutím roztvorili, ledva som stihla uskočiť.

Stálo za nimi dievča so svetlohnedými kučeravými vlasmi. Otrávene si ma rýchlo prezrela a povzdychla si. „To myslí vážne?"

Bola vysoká, no prevyšovala ma len o pár centimetrov, nemienila som sa nechať zastrašiť. Prekrížila som si ruky na hrudi a s nadvihnutým obočím sa spýtala. „Môžem ti nejako pomôcť?"

„Ty? To sotva," povedala posmešne. Hodila na mňa kôpku oblečenia. „Prezleč sa. Ak nebudeš vonka do desiatich minút, odchádzam na raňajky sama."

Odišla rovnako prudko, ako prišla.

V žalúdku mi zaškvŕkalo a rozhodla som sa, že byť tvrdohlavo zavretá v izbe sa neoplatí. Vošla som do druhých dverí, kde bola podľa očakávania kúpeľňa a rýchlo sa osprchovala.

Nové oblečenie boli tmavé úzke nohavice a obyčajné tričko. Nič špeciálne, ale veľkosť mi sedela.

Neznáme dievča ani nepočkalo, kým za sebou zavriem dvere a už bolo na chodbe. Musela som pobehnúť, aby som ju dostihla.

„Kde je Axel?" spýtala som sa.

Nie že by mi chýbal, ani som mu neverila. Za to sa však netváril, akoby ma nenávidel od prvého stretnutia. Z týchto dvoch bol pre mňa očividne lepšou voľbou.

„Snaží sa vyžehliť problémy po tvojom príchode. Ani nevieš, čo ho to stálo, keď ťa sem priviedol."

Zovrela som ruky do pästí a zahryzla si do jazyka, aby som nepovedala žiadnu hlúposť. Koľko som mu ja spôsobila problémov? Zaujímalo vôbec niekoho, že ma uniesol? Že vôbec som tam nebola dobrovoľne?

„Úprimne, ani za to nestojíš." Znova si ma prehliadla a odfrkla si. „Keď som sa dopočula, že má novú skrotenú, dúfala som v niekoho lepšieho. Nie obyčajné dievča, ktoré poriadne nevie, ani čo sa deje okolo nej."

Nestávalo sa mi často, že by som znenávidela niekoho skôr, ako ho spoznám, no teraz som sa rozhodla spraviť výnimku. Každý jeden jej otrávený povzdych, ktorým dávala najavo svoju neochotu, jej arogantný prístup, či ako sa rozhodla ponížiť ma každým svojím slovom.

Mlčala som, kým sme nedošli do veľkej sály plnej stolov a na moje prekvapenie veľkého množstva ľudí. Teda... neboli to ľudia. Nevedela som to vysvetliť, ale akoby mi môj šiesty zmysel hovoril, že nie sú obyčajní.

„Tam vzadu si naber jedlo, sadni si hocikde, len nie, prosím, ku vlkom. Tu." Vytiahla z tašky papier. „Je tvoj rozvrh, keby si mala nejaké otázky, mňa s nimi neotravuj."

A nechala ma tam stáť.

Rovno sebavedomo prešla ku plnému stolu na kraji, kde jej už niekto očividne naložil raňajky a o mňa sa viac nezaujímala.

Zhlboka som sa nadýchla. Dobre, to zvládnem. Nabrala som si len misku ovocia, žalúdok som zrazu mala príliš stiahnutý od strachu a nervozity, ale nemienila som hladovať.

Potom som sa poobzerala po jedálni.

Nesadni si k vlkom. Hej, to sa jej ľahko povie.

Nikde som nenašla Axela, nemohla sa rozhodnúť podľa neho. Kúsok od svojej sprievodkyne som našla trojicu dúfajúc, že nie sú vlci, ale ako ja, podišla som k nim.

Nevedela som to rozoznať, naozaj nie.

„Je tu voľné?" spýtala som sa. Dúfala som, že môj hlas nebol príliš tichý a nesmelý.

Prekvapene sa na mňa všetci pozreli.

„Jasné," odpovedala nakoniec tmavovláska. Posunula knihy, ktoré mali rozložené na stole a urobila mi miesto.

S tichým ďakujem som si prisadla. Venovala som sa svojím raňajkám, no ich rozhovor neprirodzene utíchol a takmer som cítila ich pohľady na sebe. Rozmýšľala som nad slušnými spôsobmi, ako sa ich opýtať, či majú so mnou problém.

„Ak vám tu prekážam, môžem si presadnúť..."

„Nie, nie, nemusíš," vyhŕkla. „Prepáč, ak sme neslušní, len si nás tu všetkých prekvapila. Som Erin, toto je Arthur a Ray." Ukázala hlavou na chalanov, ktorí sedeli oproti nám.

„Ja som..."

„May," skočil do reči jeden z nich, Arthur. Mal okuliare a vlasy ostrihané na krátko. „Správy sa tu šíria rýchlo. Každý tu už vie, že si Axelova nová skrotená. Radi ťa spoznávame," povedal, akoby to myslel vážne, akoby to bola česť.

Úporne som premýšľala nad ďalšou otázkou.

„Naozaj je to také vzácne, že príde niekto z vonku? Nie som tu dlho, no každý na mňa pozerá ako na niekoho z vesmíru." Do hlasu som sa snažila vložiť čo najviac zvedavosti a potlačiť zúfalstvo.

„Áno, v podstate si jediná v celej Akadémii. Nie je to však dôvod, prečo je každý na teba tak zvedavý. Skôr ide o to, kto je tvojim krotiteľom."

Krotiteľom?

„Myslíš Axela?"

„Presne tak. Snáď ti nepovedal, že je princom a má sa stať kráľom?"

Takmer som sa zasmiala. Nie, to mi naozaj nepovedal.

Musela som to premyslieť.

Chceli odo mňa, aby som tu chodila do školy a aby sa mi to páčilo. Očividne táto pozícia bola žiadanou a každý ju chcel. Každý okrem mňa. Mohla by som ich presvedčiť, že keď mi pomôžu utiecť, prenechám im ju?

Nie, nemohla som nič riskovať, najskôr som musela zistiť viac.

Nebola to opustená chata, kde by ma Axel zavrel a nechal zomrieť. Nebolo to také jednoduché. Namiesto toho som tu našla celé spoločenstvo so svojím systémom.

Mala som len jeden pokus na útek.

Nemohla som to pokaziť.