Krotiteľ

4. Kapitola - Axelov návrh

*

Nemotorne som sa postavila na nohy a začala pred ním ustupovať. Zvyšky zdravého rozumu na mňa kričali, že to nie je možné. Videla som to na vlastné oči a predsa som tomu nedokázala uveriť.

Nedokázala som vysvetliť, čo sa práve stalo. Dokázala som však pochopiť, že je nebezpečný a som s ním sama v lese.

Nemala som s ním vôbec ísť.

„Neublížim ti, neboj sa," prehovoril a pristúpil bližšie.

„Nepribližuj sa!" vykríkla som.

Zovrel pery, no poslúchol. „Viem, že ťa to asi muselo vydesiť, ale neprišiel som za tebou, aby som ti ublížil, naozaj.  Len som potreboval, aby si mi verila."

Vedela som, že som nemala čas na to, aby som rozmýšľala nad tým, ako je to všetko možné. Možno ani po desiatich rokoch by som nebola schopná prísť s logickým vysvetlením. Dôležité v tej chvíli bolo, aby som sa dostala domov.

Medzi mnou a únikovou cestou však stal on.

„Prečo ma nemôžeš jednoducho nechať odísť? Nikomu o tebe nepoviem, naozaj. Budem sa tváriť, akoby sa nič nestalo, dobre?"

Usmial sa. „Obávam sa, že také jednoduché to nebude. Nie som obyčajný človek, ako si si mohla všimnúť. Dokážem meniť podobu na vlka, som silnejší, rýchlejší ako obyčajný ľudia. Každý z nás má po svojom boku človeka, skroteného, ktorý ho má chrániť. A ty si mojou."

Naozaj som sa snažila pochopiť tomu, čo hovoril. Ale keď sa pred vami niekto cudzí zmení na vlka a tvrdí, že ho máte chrániť, nie je to také jednoduché. Znelo to ako šialenstvo. Rozprávka. A predsa som tomu musela veriť, keď som to videla na vlastné oči.

Nemala som však záujem podieľať sa na tom šialenstve. Chcela som ísť domov. Svojich problémov som už aj tak mala dosť.

„Ehm, naozaj si cením túto tvoju... ponuku. Vážne, ale som už dosť zaneprázdnená s jednou prácou nepotrebujem ďalšiu." Chcela som ho obísť, ale postavil sa mi do cesty.

„Nechápeš to. Každý z nás má len neskutočne malý počet skrotených, s ktorými dokáže naviazať spojenie. Väčšine sa to ani nepodarí. Keď som ťa našiel, nemôžem ťa jednoducho nechať odísť. Krotiteľ nemôže byť bez svojho skroteného."

Krotiteľ? Nemalo to byť naopak? Prečo by si zviera krotilo človeka?

„Ty to možno necítiš, lebo si len človek, ale už je medzi nami vytvorené krotiteľské puto. Jednoducho viem, že patríš ku mne. Časom si to uvedomíš aj ty," povedal a s pohľadom upretým kdesi za mňa pokračoval: „Keď krotiteľ nie je so svojím skroteným je to ako, keď ti niečo chýba a nevieš čo. Máš pocit neustálej prázdnoty, že by si nemala byť sama, že niekto tu musí byť pri tebe a predsa nie je. Nepokoj, napätie, chaos. Nebudeš mať pokoj, kým sa k tej osobe nevrátiš a čím sa dlhšie tomu vzpieraš tým je to horšie."

Vyzeral byť stratený v spomienkach, kobaltové oči mal plné smútku, ktorý som nedokázala pochopiť.

„Hovoríš, akoby si to zažil," poznamenala som s nadvihnutým obočím.

Znova sa jeho pohľad vrátil ku mne a trpko sa usmial. „Lebo som to zažil."

Nedokázala som zakryť prekvapenie. To mohlo znamenať, že nie som jeho prvá skrotená. Ale kto vie ako ich ten svet funguje. Možno ich majú aj stovku za svoj život. Jedného sa zbavia a nájdu si nič netušiace dievča ako náhradu.

„Potom ti to vysvetlím, ale teraz poď už musíme ísť."

Chcel ma chytiť za ruku, no prekvapene som uskočila dozadu. „Odísť? Ja s tebou nikde nejdem. Moja sestra ma už určite čaká doma a pravdepodobne nám už prihorela večera, takže sa musím vrátiť a spraviť novú."

Nechápavo sa zamračil. „Ale veď som ti predsa povedal, že už do toho sveta nepatríš. Nemôžeš sa tam vrátiť. Navyše ak upíri teraz zacítia tvoj pach, budú vedieť, že si skrotená. Nebudú váhať, aby ťa zabili."

„Upíri?" spýtala som sa o niekoľko oktáv vyšším hlasom. „Nie, nie, nie. S ničím z tohto celého šialenstva som nesúhlasila. Nikde s tebou nejdem."

Chcela som sa prešmyknúť popri ňom, no chytil ma za ruku. Aj keď som ňou trhla, nepustil ma. Jeho zovretie bolo príliš pevné. Pomaly som začínala panikáriť. Čo ak ma unesie? Musela som sa predsa vrátiť domov.

Stúpila som mu na nohu, no bez žiadneho výsledku. Chcela som ho kopnúť do rozkroku, no zachytil mi nohu. Všetky moje útoky hravo zablokoval.

„May!"

Z cesty k nám doľahol Walterov hlas. Od úľavy som sa takmer rozplakala. „Tu som! Walter!"

„Ostaň, kde si. Idem za tebou!" zakričal.

Axel ma však začal ťahať hlbšie do lesa. Keď som chcela znova kričať, zakryl mi rukou ústa. „Zbláznila si sa? Musíme rýchlo odísť. Stojíme proti vetru, necítim jeho pach. Môže to byť jeden z upírov."

Kebyže ma práve neunášal niekto, kto sa dokáže premeniť na vlka, asi by som sa rozosmiala. Walter a upír? Väčšiu hlúposť som odjakživa nepočula. Určite by len upír túžil chodiť na strednú školu a baviť sa s ľuďmi.

Neprestávala som sa vzpierať, no stále ma niesol ďalej a ďalej od Waltera. Do očí sa mi tlačili slzy zúfalstva a prvýkrát za celý tento večer som cítila skutočný strach, že sa nevrátim domov. Bála som sa, že už nikdy neuvidím Lucy, mamu.

Voľnou rukou som nahmatala slzný sprej vo vrecku, no skôr než som ho chcela použiť, tak ma chytil, aby som sa nemohla ani pohnúť.

„Je mi to ľúto. Naozaj som nechcel, aby to skončilo takto," povedal.

Potom si pamätám už len tmu.