Krotiteľ

12. Kapitola - Domov v plameňoch

„Na budúcu hodinu mi prinesiete spracovanú tému o povstaní upírov v roku 1782. Nech to ma minimálne päťsto slov a áno Elliot, vďaka tebe to budem aj počítať," prepustí nás profesor z hodiny Dejín nadprirodzeného sveta. „May, ty ešte nechoď. Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať."

Potichu zanadávam a dúfam, že som zase niečo nepokazila. Zamávam Erin, s ktorou som sedela a naznačím jej, že ich dobehnem neskôr v knižnici.

Keď sa učebňa vyprázdni, vstane a oprie sa o okraj stola, ktorý takmer ani nevidno vďaka množstvu popísaných papierov a niekoľkých kníh. Premeriava si ma skúmavým pohľadom, ktorý ma mierne znepokojuje.

Už od prvej hodiny mi bolo jasné, že patrí k tým profesorom, ktorí nemusia povedať ani slovo a zaslúžia si rešpekt celej triedy. Nebolo to len jeho neosobným a prísnym prístupom, jeho výzor k tomu taktiež napomáhal. Doteraz som sa nerozhodla, či je to jeho jazvami, ktoré sa tiahnu od ľavého kútika úst až cez takmer celý krk alebo neprístupnými tmavými očami. Napriek jeho pokročilému veku, nepochybujem, že by dokázal poraziť celú armádu upírov. Jeho život spred Akadémie ostával pre všetkých záhadou. Očividne riaditeľ má záľubu v zamestnávaní učiteľov s komplikovanou minulosťou.

„Potrebujete niečo, profesor?" pýtam, keď s tým nezačal sám.

„Trénerka mi naznačila, že tvoja neznalosť našej histórie a tohto sveta, by mohla spôsobiť v budúcnosti určité problémy."

„Naozaj?" nasucho prehltnem. Snažím sa upokojiť, nemôžu predsa vedieť, že som ich skúšku nesplnila. A keby to aj vedeli, určite by ma neposlali len na hlúpe doučovanie.

„Podľa môjho skromného názoru však žiadne vedomosti nezmenia charakter človeka," na tvári sa mu zjaví suchý úsmev, ktorý akoby ma provokoval, že vie niečo viac ako ja. „Ale proti rozhodnutiu vašej trénerky moc namietať nemôžem, aj keď je pravda, že oproti ostatným si niekoľko rokov pozadu. Čo takto každý utorok u mňa v pracovni? Okolo šiestej, pred večerou?"

„Samozrejme, budem tam," prikývnem. 

„Dobre, to bude všetko. Môžeš ísť," povie a otočí sa mi chrbtom.

„A May?" skôr než stihnem odísť, ma znova zastaví jeho hlas. „Dávaj si pozor. V Akadémii to nie je také bezpečné, ako sa môže zdať."

Zmätená týmto varovaním opúšťam priestory učebne. Hlavou sa mi preženie otázka, čo celé toto stretnutie malo znamenať, no moje myšlienkove pochody sa prerušia, keď si všimnem Axela opierajúceho sa o stenu na chodbe. Akoby tento deň nebol dostatočne na nič.

Tváriac sa, že ho nevidím, pokračujem v ceste do knižnice, kde ma čaká Erin. Axel však očividne nezachytí moje jasné signály ignorácie a pridá do kroku, aby ma dobehol.

„Ponáhľam sa a naozaj nemám náladu na ďalší rozhovor. Ak by som chcela rozpitvávať svoje pocity, idem ku psychiatrovi, ale neboj sa samovraždu zatiaľ neplánujem," poviem skôr, než stihne otvoriť ústa.

„Páni, očividne som ťa zachytil v ďalšej úžasnej nálade. Môžem vedieť, z čoho si dnes taká nabrúsená?" pobavene zdvihol obočie.

„Neverím!" zastavím sa a v predstieranom prekvapení ohromene otvorím ústa. „Všemocný Axel sa o mňa zaujíma? O mňa? O jeho pokornú služobníčku? Čím som si len zaslúžila takú poctu?"

„Ten sarkazmus nebol potrebný," prevráti očami. „Ale aj tak nechápem o čo ti ide. Od začiatku sa o teba zaujímam."

Odfrknem si. „Zaujímal si sa iba o svoju skrotenú, či ťa tu náhodou nenechá samého a neutečie od teba. O mňa si sa nikdy nezaujímal. Ani jediný raz si sa nepýtal, ako sa mám ja a za ten čas, čo som tu si sa ani nepokúsil spoznať ma. Okrem mena, nič o mne nevieš."