Zachránená tmou [DOKONČENÉ]

38. Kapitola - Infarktový stav

,,Hovoril som, že je po mne!" Utrel si imaginárne slzy a až moc prežíval Jeremyho prvé kroky. ,,Au!" Chytil sa za srdce a pomaly klesal na zem.

,,Jeremy, čo ti je? Čo ťa bolí?" Pribehla som k nemu a začala si ho obhliadať.

,,Nič," povedal so sileným úsmevom.

,,Neverím ti, čo ti sakra je? Mám zavolať sanitku?" Znova zastonal od bolesti a chytil sa pevnejšie za srdce. ,,Idem zavolať sanitku."

,,Nechoď," skôr než som sa stihla postaviť, chytil ma za stehno.

,,Musím," postavila som sa a rozbehla sa k telefónu. ,,R-rýchlo potrebujem sanitku! Snúbencovi niečo je, rýchlo!" Nadiktovala som im adresu domu a vrátila sa k Jeremymu. Malý sedel na zemi a hral sa.

,,Snúbenec," uchechtol sa. ,,Au," začal si masírovať miesto, kde sa nachádza srdce. Išiel mi niečo povedať, no potom len klesol celý na zem.

Podoprela som ho a začala panikáriť. Potľapkala som ho po lícach, aby sa prebral, ale nič. Začala som nim trásť. Prihovárať sa mu. No stále nič. Začali mi tiecť slzy, ktoré som nevedela zastaviť. ,,Jeremy!"

********

Asi by som klamala, kebyže teraz poviem, že mám v sebe aspoň štipku positivity. Sedím v čakárni už asi tri hodiny, ako každý deň. Stále sa neprebral. Už prestávam mať silu veriť, že sa aj preberie. Týždeň v kuse verím, že bude lepšie, že sa preberie a všetko bude v poriadku, ako kedysi. No to sú len moje pocity, ktoré neovplyvňujú realitu.
Z dverí vyšiel doktor v bielom plášti a s úsmevom na perách. Okamžite som vyskočila a čakala jeho zhodnotenie situácie.

,,Zdá sa, že stav sa zlepšuje. Je to síce malý krôčik, ale váš snúbenec prekonal infarkt. Už je hore a reaguje na všetko. Všetko vníma a komunikuje. Ak chcete, môžem vás na pár minút pustiť za ním."

,,Áno, ďakujem, ďakujem," objala som ho. Po líciach mi stekali slzy, ktoré boli od šťastia.

,,Dosť, nemôžem sa tu objímať. Keby niečo, zavolajte sestričku," odišiel a ja som vošla do izby.

,,Melissa," rozžiarili sa mu oči. Prišla som k nemu a opatrne ho objala.

,,Zasa si sa hral na drsného a chcel poraziť infarkt?" Uchechtla som sa a sadla si na kraj postele. Chytila som ho za ruku a palcom mu ju hladkala.

,,Áno, o nič iné sa celý život nepokúšam," zasmial sa. Nastalo príjemné ticho. Pozerali sme sa na seba a sledovali toho druhého. Po líci mi stiekla jedna slza. ,,Deje sa niečo?" Opýtal sa utrápene.

,,Nie, len.... Spomenula som si aké to bolo pred skoro dvoma rokmi. V istej nemocnici.... Keby som ťa nepoznala, asi by som usúdila, že obľubuješ marodovať v nemocnici," zasmiala som sa a utrela si ďalšiu slzu. ,,Ale keďže ťa poznám, túto teóriu musím vyhnať z hlavy."

,,Hádam mi nejdeš povedať, že si znova tehotná."

,,Nie, nič také," zasmiala som sa a pozrela sa von oknom. Nemohla som sa pozerať na jeho strhanú tvár. Bolelo ma vidieť ho takto. Trpel. Bolo to na ňom vidieť. Oči mu behali hore-dole, len aby potlačil slzy.

,,Kde je Jeremy?" Opýtal sa ustráchane.

,,U otca, nechal si ho na víkend," usmiala som sa naňho, ale dlho mi to nevydržalo. Nedokázala som sa pozerať ako veľmi je zničený zo života.

,,Jeremy?" Opýtala som sa ho, keď dlho neotváral oči. ,,Jeremy!" Povedala som ráznejšie, ale nič. ,,Nie. Preber sa! Haló. Jeremy!" Neubránila som sa vodopádom sĺz. Vyšla som z izby a začala kričať na sestričky a doktorov. Vstúpili do izby a mňa nechali sedieť vonku.

*Po týždni*

Už dva týždne chodím za ním. Už sa zotavuje. Zvládol to. Vstúpila som do izby a usmiala sa naňho. Úsmev mi opätoval a pomaly si sadol. Dala som mu jemný bozk na pery a sadla si vedľa neho. Všetko prebiehalo normálne, až prišiel na mňa nával spomienok, keď sa ani jeden neodvážil povedať ani slovo. Všetko na mňa padalo ako domček z karát. Všetko sa zrútilo a vrátiť to späť nešlo. Bolo toho veľa, až priveľa. Všetkoho bolo veľa. Niekedy až moc.