Memories

01. Strata pamäte

Elena: Prešli tri mesiace od smrti Damona a Bonnie, ale tá bolesť zostávala. Stefan a Caroline mi prisahali, že sa to bude zmenšovať, ale nefunguje to. Bolí to. Tak strašne bolí nemať ich pri sebe. Bolí pomyslenie, že minulé leto o takomto čase som bola v jeho náručí a teraz ..... je proste .... preč. Nie je tu, aby ma utešil, pobozkal, objal. Ani ona tu není. Není tu, aby mi poradila, rozosmiala ma a nadala mi pri výbere zlých šiat na ples. Aj keď to je skôr Carolinina špecialita, pomyslela som si s úsmevom. Zrazu mi niekto zaklopal na dvere izby. "Ďalej," povedala som a dovnútra vošiel Stefan. "Mali by sme ísť na to stretnutie." Jasne. To stretnutie. Dneska je prvý školský deň, takže sa všetci študenti majú stretnúť v hlavnej hale, aby im profesori povedali ako bude vyzerať ich ďalší rok na výške. Odložila som svoj denník a prezliekla sa. Stefan zatiaľ trpezlivo čakal a pozeral na mňa ustaranými očami. "Som v pohode, Stefan," usmiala som sa a pozerala mu pri tom do očí. "Len to stále bolí. Chápem. Bol to môj brat." Prikývla som. "Tak poďme. Nový rok, nový život. Hovorím to už asi tretíkrát," zasmiala som sa smutne. Aj Stefan sa usmial. Potom sme sa spoločne vybrali do haly.
Damon: Tvrdo som dopadol na zem. Nevedel som, kde som ani kto som. S hrôzou som si uvedomil, že vlastne ani neviem ako sa volám. Vedľa mňa ležala nejaká bruneta. Zdá sa, že dopadla rovnako ako ja. "Hej." Štuchol som do nej a ona na mňa pozrela veľkými hnedými očami. "Si v poriadku?" "Áno. Kto si?" "Keď sa to dozviem, budeš prvá ktorej to oznámim." "Ty nevieš ako sa voláš?" "Nie. Ty hej?" Začala tuho premýšľať až jej na čele navreli jemné vrásky. "Vlastne.... neviem." "Tak to je .... divné." "Na čo si pamätáš?" pýta sa ma. "Práveže na nič. Viem, že som upír. To je asi jediné." "Ty si upír?!" vykríkne trocha vystrašene. "Áno." "Ja som čarodejnica. Teda, mala by som byť, ale necítim sa tak." "Tak to je ešte divnejšie. Ja sa cítim ako upír. A mám nesmierny hlad." "Na mňa nepozeraj! Mojej krvi sa ani nedotkneš!" "Kľuuud. Ani ju nechcem. Ja čarodejnice nerád." "A to vieš ako? Veď ani nevieš ako sa voláš." "Ty si na tom rovnako, tak by som bol radšej ticho." "Fajn. Mohli by sme namiesto hádok robiť niečo iné? Napríklad zistiť čo sa to s nami stalo, keď nevieme ani len vlastné mená?" "No dobre." Skúsil som sa postaviť. Bolo to naozaj namáhavé, ale nakoniec sa mi to nejako podarilo. Pomohol som tej čarodejnici a spoločne sme sa obzerali po okolí. V diaľke bolo vidieť svetlá a uličky. Takže sme v nejakom meste. Videl som len samé antikvariáty a čarodejnícke obchody. Na jednej značke stálo Bourbon Street. Počkať, Bourbon Street? To mi je známe. Ale odkiaľ, dopekla?! No jasné! New Orleanse! "Sme v New Orleanse." "New Orleanse? Ako vieš?" "Poznám tú ulicu. Bourbon Street." "Ty poznáš ulicu v NO a svoje meno nie?" "Možno si začneme spomínať časom. Videl som názov Bourbon Street a to ma doviedlo k spomienke na New Orlieanse." "A spomenul si si aj na niečo iné? Napríklad čo si tu robil?" "Nie. Len na názov New Orleanse. Nič viac." Vyzerala byť sklamaná. A ja tiež. Je to otrasný pocit, keď vlastne ani neviem kto som. Mal som priateľku? Rodinu? Nebodaj deti? A vlastne nie. Deti nie. Upíri deti mať nemôžu. Takéto veci ovládam a to ako sa volám alebo či som mal nejakých priateľov nie? Čo je to dopekla?! "Dobre. Sme v New Orleanse. Čo teraz?" opýtala sa čarodejka. Nevedel som čo na to povedať. Ani ja sám neviem čo budeme robiť. Počkať, čarodejka? New Orleanse je plné čarodejok, ktoré by nám vedeli pomôcť. "Pôjdeme za tvojimi sestričkami," usmial som sa. "Čože?" "Čarodejky. Som si istý, že sme neprišli o spomienky z dôvodu padnutia na zem. Musí to mať magický pôvod." "Si si istý?" "Uhmm. Tak čo, ideš so mnou?" Chvíľu nad tým premýšľala a potom len prikývla. Vybrali sme sa teda za nejakou čarodejkou. Čarodejnícke inštinkti som nechal na Bonnie a tá nám našla nejaký malý a útulný obchodík. Žena za pultom by rozhodne mohla byť jednou z čarodejníc, takže som si bol skoro na sto percent istý, že sme na správnom mieste. "Prajete si?" opýtala sa, keď sme vošli. "Potrebujeme napraviť magickú stratu pamäte," povedal som narovinu. Nemáme čas na divadielko. "Čo prosím?" "Preskočme tú časť, keď budeme predstierať, že upíri a čarodejnice neexistujú. Ja som upír, tu to kráska je čarodejka. Bohužiaľ neviem jej ani svoje meno, lebo nám niekto vzal spomienky, takže zoznámenie tiež preskočme." "Verím, že ste upír. Ste neskutočne drzí. Rovnako ako zbytok vášho druhu." "Budem to brať ako lichôtku," usmial som sa. "Takže, čo bude s tými spomienkami?" "Nemôžem vám pomôcť. Ak ste prišli o spomienky vďaka mágií, prídu vtedy keď majú prísť. Ja s tým nič nezmôžem." "Ale no ták. Musí predsa existovať nejaké kúzlo alebo zaklínadlo." "Ak existuje, nepoznám ho. Vymazanie všetkých spomienok je veľmi mocná mágia. Nedá sa zvrátiť. Musíte si na svoje myšlienky proste počkať." "A čo máme podľa vás robiť dovtedy?" opýtala sa malá čarodejka. "Choďte za svojím srdcom. Ak ste mali nejakých blízkych priateľov či rodinu, dostanete sa za nimi jedine takýmto spôsobom." "A nemôžete nám aspoň nejako vyveštiť naŠe mená? Alebo niečo? Hocičo?" Skúšala ďalej. "Ty si Damon Salvatore. Bol si u mojej mami v štyridsiatom druhom. Tebe nemôžem vyveštiť nič. Takto to nefunguje, ale viem, že si Benettová. Cítim z teba moc toho rodu." Takže ja som Damon? Damon Salvatore. Neznie to najhoršie. A Benettová. Benettová. Je mi to strašne povedomé. A potom som si zrazu spomenul. "Bonnie. Bonnie Benettová." Bonnie na mňa pozrela s vytreštenými očami. "No jasné! Ako som mohla zabudnúť na svoje meno! Preboha. Ďakujem," usmievala sa. "Vidíte. Nie je to ťažké. Takto sa vám budú vracať spomienky. Budete vidieť niečo známe a spomeniete si na nejakú spojitosť s tým." V obchode sme sa už viac nezdržali. "Čo teraz?" "Máme ísť za svojimi srdciami, nie?" povedala čarodejka. Vlastne, Bonnie. "Za svojimi srdciami? To sú také hovadiny! Veď ja už srdce ani nemám. Tie čarodejky nevedia nič spraviť poriadne!" "Hej! Som jednou z nich!" Bonnie na mňa pozrela vražedným pohľadom. "Tak niečo sprav." "Pozri, Damon. Viem ako sa cítiš. Aj ja sa tak cítim. Cítim sa bezradne. Nemám spomienky, ale cítim bolesť. Cítim akoby mi niekto dôležitý chýbal. Cítim, že tam niekto na nás čaká, ale proste si nemôžem spomenúť kto. Chápem tvoje pocity, ale ja nemôžem za to čo sa nám stalo!" Mala pravdu. Cítil som sa mizerne. Bol som nesmierne hladný, ale to sa nedalo ani porovnať s tou bolesťou, ktorú som cítil vo vnútri. Bonnie mala pravdu. Akoby mi niekto chýbal. Akoby som niekoho opustil. Akoby na mňa niekto čakal, ale ja si nedokážem spomenúť kto. Viem len, že pre mňa ten človek, alebo ľudia, to netuším, znamenali strašne veľa. "Dobre. Máš pravdu. Prepáč. Budeme robiť čo povedala tá čarodejka. Pôjdeme za svojím srdcom." Som zvedavý, kde sa dostaneme, podotkol som ironicky v duchu.