Memories

05. Zúfalstvo

Keď sa mi už vrátili, tak sa musí všetko dať zasa do poriadku, nie? Všetci sme sa pobrali k Rickovi domov a Damon s Bonnie nám povedali čo sa im stalo. "Takže ste šli za svojimi srdciami, ktoré vás zaviedli sem? Za nami?" opýtala sa Caroline. "Áno. A tu sme sa zapísali do školy," prikývol Damon. "A šli na tu párty," dodala Bonnie. Všetci sme prikývli, že rozumieme. Nechápem ako sa to stalo. Nie že by som ich nevidela rada, ale ako to že sú živí? A prečo sa dostali práve do New Orleanse? A s vymazanou pamäťou? Nedáva to žiaden význam. "To je divné," podotkol Stefan. Bral mi slová priamo z úst. "To teda je. Ale aspoň, že ste živí. A opäť s nami," usmiala som sa. Damon mi úsmev opätoval. Bol rovnaký a pritom taký iný. Ten úsmev bol taký aký mi zvykol venovať, keď sme sa pobozkali alebo si vyznali lásku. Bol to jeho úsmev, ktorý patril len mne a mne pri tom pukalo srdce. Je späť, ale nepamätá sa na mňa. Bohvie, či ma ešte vôbec miluje. Bolo toho na mňa priveľa. Potrebovala som ísť na vzduch. Kým ostatní diskutovali čo budú robiť, vytratila som sa na terasu. Vzala som si okolo seba deku a sadla si do kresla. Bola nádherná noc, všade boli hviezdy. Dokonca som začala rozoznávať aj jednotlivé súhvezdia. Môj pokoj narušil až Stefan, keď si ku mne prisadol. "Myslel som, že budeš chcieť byť s Damonom. A nie tu sedieť sama v chladnej noci," usmial sa. Opätovala som mu úsmev a pozrela na neho. "Asi to nemá význam, keďže sa na mňa nepamätá." Smutne som pozrela na oblohu. "Je to strašne zvláštne. Byť pri ňom a vedieť, že nemá tušenia kto som. Nespomína si na náš vzťah. Na našu lásku. On už ku mne v podstate ani nič necíti, pretože si na mňa nepamätá!" Začala som panikáriť a popritom plakať. Stefan ma objal okolo pliec. Položila som si hlavu na jeho plece a plakala. "Len si poplač. Pomôže ti to," povedal a hladil ma po ruke a chrbte. Keď som sa ako - tak upokojila donútil ma pozrieť mu do očí. "Všetko bude v pohode, dobre? Je to len dočasné. On si spomenie, uvidíš. A znova budete spolu, akoby sa nič z tohoto nestalo. Dobre?" Prikývla som a opäť si položila hlavu na jeho plece. Takto sme tam sedeli ešte hodnú chvíľu. Bolo príjemné mať takého úžasného priateľa. Bála som sa, že ho po našom rozchode stratím. DAMON: Všetci tí ľudia, ktorých mená som už postupne zabudol, diskutovali o tom čo s nami bude a čo budeme robiť. Trpel som to len kvôli Bonnie, ktorá bola očividne ešte viac na nervy ako ja. Potrebovala ma pri sebe ako jediného známeho a tak som ostal, ale po chvíli ma to prestalo baviť. Nechcel som to počúvať, pretože bolo deprimujúce, že si ich nepamätám. Obzvlásť ju. Strašne by som chcel vedieť čo pre mňa znamenala. Čo mali byť tie záblesky, keď ma objala? Chodili sme spolu? Ľúbil som ju? Ako dlho sme boli spolu? Veľmi som si prial odpovede na tieto otázky a tak som sa jednoducho šiel opýtať. Zistil som však, že niekam odišla. Porozhliadol som sa okolo seba, ale nikde nebola. Tak som sa vybral k terase. To čo som však videl som fakt vidieť nepotreboval. Sedela tam Elena zabalená v deke s mojím bratom. Stefanom? Myslím, že sa volá Stefan. Sedeli tam v objatí a hľadeli na oblohu. Zabolelo to. Zabolelo to tak moc, že ma to až vydesilo. Radšej som odtiaľ odišiel, aby som im tú idylku náhodou nepokazil. Usadil som sa späť vedľa Bonnie a započúval sa do rozhovorou okolo seba. Čoskoro som však prestal počúvať. Prečo ma to tak strašne bolí? A prečo som ju videl vo svojom náručí, keď teraz je v tom jeho! S určitosťou viem, že to boli spomienky. Spomienky na nás dvoch. Viem, že medzi nami muselo niečo byť, tak prečo už není? Ešte asi desať minút bola Elena aj s mojím bráškom na terase. Potom prišli dovnútra, ale nechovali sa ako pár. Bolo to zvláštne. Ak ihneď nezistím ako to je, tak ma asi porazí! Našťastie sa Elena ponúkla, že ľudskej časti tejto partie spraví niečo na večeru a odobrala sa do kuchyne. Sama. Skvelá príležitosť ako pozisťovať čo sa to tu deje a na čo všetko si treba čím skôr spomenúť.