Memories

02. Volanie srdca

"Damon! Kam to zas ideš?! Už som ti raz povedala, že máme ísť smerom na Virgíniu!" "Virgíniu? Vážne, Bonnie? Čo chceš robiť v takých zabadákovoch ako sú okolo Virgínie. Sú to samé malomestá. Otras!" Až ma striaslo pri pomyslení na malomestá. Ja som typ človeka/upíra, čo musí žiť, baviť sa. A to v takých malomestách naozaj nejde! Odmietam ísť za Boniiným srdcom. Chcem ísť za tým svojím, no to je nejaké hluché, alebo čo. Necítim vôbec nič. Neviem kam mám ísť. Moje srdce mi nič nevraví. Vlastne... až doteraz. Teraz som vôbec nerozmýšľal kam mám ísť proste som len šiel. Možno to funguje takto. Nemôžem nad tým premýšľať. Musím sa len nechať viesť. Tak som sa nechal viesť, ignorujúc Bonnin nafučaný výraz. Najprv pôjdeme za mojim srdcom. Až potom za tým jej. Nech sa s tým zmieri. Šoférujem ja! "Ideme zle!" stála si za svojím aj po ďalšej hodine jazdy. No mal som pocit, že to už neznie tak sebaisto ako predtým. Možno už aj ju to začína viesť na rovnaké miesto ako mňa. O ďalšiu polhodinu sme museli zastaviť na benzínke. Bonnie si šla kúpiť niečo na jedenie a ja som natankoval. Keď som zaplatil a vyšiel naspäť smerom k autu, počul som za sebou Bonnine namosúrené kroky. "Ja s tebou ďalej nejdem!" vyhlásila sebavedome. Dokonca aj tvrdohlavo vztýčila hlavu. Musel som uznať, že bola celkom rozkošná. "Ale no ták, Bonnie. Zasa začínaš?" Pretočil som očami a pobral sa k autu. Vážne som si myslel, že s tým prestane a pôjde so mnou. No ona len ďalej stála. "Nie vážne, Damon. Každý musíme ísť svojím smerom. Ty za tvojím srdcom a ja za tým mojím. Takto to proste nefunguje." "Nemôžeme sa teraz rozdeliť, Bonnie. To nejde. Pôjdeme najprv tam kam chce ísť moje srdce, ok? Uvidíme čo tam nájdeme a potom sa vydáme za tým tvojím." Pozrel som jej do očí v snahe ju obmäkčiť. "Nie!" povedala rozhodne. "Ja pôjdem za svojím a ty za tým svojím. Nekomplikuj to Damon!" Povzdychol som si a vzial veci do vlastých rúk. A to doslovne! Prehodil som si ju cez plece a niesol ju k autu. "Damon! Šibe ti?! Ty nie si normálny! Odporný, hnusný, smradľavý upír! Ihneď ma pusť!" Ja som sa len rehotal a stále ju niesol do auta. Pustil som ju až tam. Posadil som ju na sedadlo spolujazdca, pripútal ju a rýchlo nasadol a naštartoval, aby nemohla ujsť. "Si odporný!" Neodpustila si ešte. BONNIE: Damon ma tak naštval! Prečo je akože jeho srdce prednejšie ako to moje? Prečo musíme ísť tam kam chce ísť on? Je mi jasné, že šoféruje, ale aj tak! Nie je to fér! No musela som uznať, že na tej jeho ceste niečo je. Aj mňa to tam ťahalo, ale omnoho viac smerom na Virgíniu. Mala som pocit akoby tam bolo niečo pre mňa veľmi dôležité. Niečo čo musím nájsť. Niečo čo šialene potrebujem. Bolo to až bolestivé. Potrebovala som tam ísť a hentento upír hnusný mi vtom bráni! Škaredo som na neho pozrela. Mykalo mu kútikmi úst. On sa mi ešte aj vysmieva! Toto nie je normálne! Neviem ako dlho to tu s ním vydržím! ELENA: "Párty? Vážne, Caroline?" pozrela som na ňu skepticky. To posledné na čo teraz myslím je párty! "Bude to úžasné. Potrebujeme niečo také. Relaxovať, nabrať nové sily. No ták, zaslúžime si to!" Car bola taká nadšená. Nechcela som jej to pokaziť, ale naozaj teraz nemáme čas na žiadne párty. Musíme sa dostať späť do Mystic Falls. Teda, musíme nájsť nejaký spôsob ako sa vrátiť späť do Mystic Falls. "Mali by sme radšej hľadať spôsoby ako dostať späť Mystic Falls. Mám tam totižto brata závislého na alkohole, kvôli smrti jeho priateľky." "Pozveme aj ich. Budú tu s nami. Budeme zasa všetci pokope. Aj Alaric a som ochotná strpieť aj Enza." Usmiala som sa. Enza a Alaric žijú v nejakom apartmáne neďaleko nás. Chcela by som vidieť ich spolunažívanie. Dvaja Damonový najlepší priatelia. To musí byť pohľad! Chcela by som, aby to videl aj Damon. Chcela by som počuť nejakú jeho poznámku, ktorá by ma určite rozosmiala. Neskutočne mi chýba! Znova sa mi chcelo plakať a tak som sa opäť sústredila na Caroline. "No dobre. Ale nechci odo mňa, aby som sa na to tešila." "Bude to úžasné. Sľubujem." Car ma objala a poskakovala smerom z izby. Zrejme šla rozdávať pozvánky na jej úžasnú párty. DAMON: Cestovali sme asi ďalšie tri hodiny, než som mal aspoň aký-taký pocit, že sme na správnom mieste. Aj keď ešte zatiaľ neviem ako sa to správne miesto nazýva. "Kde sme, Damon?" "To netuším, ale hneď to zistíme." Vybral som sa smerom k nejakej budove. Okolo nás boli samí študenti. Zrejme, vysokoškoláci? To som netušil. Čoskoto sme sa dostali k nejakej ceduli, na ktorej stálo Whitmore College. Takže výška. "Sme na nejakej Vysokej škole." "No to mi došlo. Čo teraz?" "Poďme sa zapísať." Pokrčil som plecami. "Čože? Teraz sme prišli. Nechceš si to aspoň premyslieť?" "Bonnie, sme tu z nejakého dôvodu. Nemáme čas premýšľať. Vyučko už začína. Musíme sa ponáhľať." Bonnie napokon uznala, že mám pravdu a šli sme sa zapísať. Bez problémov nás prijali. Aspoň som ich nemusel ovplyvňovať. "A dostali sme aj pozvánku na dnešnú párty." Usmial som sa a podal Bonnie pozvánku. Som zvedavý čo na nej zistíme a nájdeme...