Memories

06. Kúzlo

Skvelá príležitosť ako pozisťovať čo sa to tu deje a na čo všetko si treba čím skôr spomenúť. "Chceš pomôcť?" Postavil som sa do dverí kuchyne a oprel sa o ich rám. Elena naskočila ľaknutím. Bola rozkošná. "Damon! Preboha! Zľakla som sa," usmiala sa a chytala sa za srdce. "Prepáč, nechcel som ťa vyľakať," uškrnul som sa a podišiel k nej. Vzal som do ruky nôž a začal jej pomáhať s prípravou večere. "Sluší vám to," podotkol som len tak medzi rečou. Elena na mňa nechápavo pozrela. "Čože?" opýtala sa. "So Stefanom. Ste pekný pár," usmial som sa silene. Elena sa zasmiala. "Nie sme spolu. Boli sme, ale už dávno. Asi pred dvoma rokmi. Je to veľmi dobrý priateľ, ale nič viac," vysvetľovala a mne sa hneď zlepšila nálada. Normálne som ju mal chuť pobozkať! "Vážne?!" Neovládol som sa a vykríkol. Hneď som to aj oľutoval, keď na mňa vrhla vševediacky úsmev. "Prepáč. Ja len..." Nevedel som sa vykoktať. "To je v podstate jedno. A kto je ten šťastní, ak nie môj braček?" zahovoril som to s polovičným úsmevom. Aj Elena sa na mňa usmiala a mne z toho poskočilo moje nemŕtve srdce. Bola nádherná. "Žiadny." "Žiadny? To sú všetci slepí? Ako môže byť taká nádherná žena ako ty sama?" Pozrel som na ňu popod mihalnice s úsmevom. "Možno som nenašla toho pravého," usmiala sa a vložila si do úst jahodu. Takým tým spôsobom, že som to cítil až tam dole. Zdá sa mi to, alebo vážne flirtuje? Podišiel som viac k nej až sme sa skoro dotýkali. Dívali sme sa jeden druhému do očí a stále sa lišiacky usmievali. "Aha. Tak to je veľká škoda," povedal som ironicky. Samozrejme, že nie je. Ja som ten pravý. Chcem, aby som bol jej pravý! Vzal som jej z úst jahodu a ochutnal. Chutila úžasne. Keby som tak mohol ochutnať aj ju! Preboha, čo ma to napadlo! Smrť mi neprospieva! ELENA: Neviem čo sa to práve dialo, ale bolo to úžasné. Damon stál len kúsok odo mňa a flirtoval! Tak moc som ho chcela! A keď si vzal tú moju jahodu a dal si ju do úst! Cítila som to všade! Ja predsa takéto myšlienky nemávam. Až teraz. S ním! Chcela som ho tak veľmi až to bolelo. Túžila som po jeho dotykoch, bozkoch, tele. Po všetkom! Neviem čo by sa dialo ďalej keby neprišla Caroline. "Ahojte! Kde je to jedlo? Umierame od hladu. Teda aspoň tí, ktorí jesť potrebujú," zasmiala sa. Hneď ako vošla sme s Damonom od seba odskočili. "Hneď to bude," uistila som ju. Damon zobral prvú várku a šiel ju zaniesť do obývačky ostatným. "Páni, Elena! Tu je riadne sexuálne napätie. Až mi začalo byť teplo." Vysmievala sa mi potichu, aby nás nik nepočul. Zasmiala som sa a trocha aj zčervenala. "Veľmi vtipné, Caroline." Pozrela som na ňu vražedným pohľadom. "Som z toho zúfalá, Car. On si nič nepamätá." "Áno, ale je to len dočasné. Neboj všetko bude v pohode. A ako som videla, dosť to medzi vami iskrilo. A ako ste od seba rýchlo odskočili. To bolo zlaté," smiala sa Caroline. Myslím, že som vtedy bola ešte červenejšia ako tá paradajka. "Zľakli sme sa!" obraňovala som sa, ale zrejme zbytočne. Caroline si z toho aj tak vyvodí svoje záveri. Radšej som sa pobrala späť do obývačky aj s jedlom. Všetci už v rukách držali chlebíky z prvej várky. Zdá sa, že boli poriadne hladní. Položila som chlebíky na stôl a rozhliadla sa, kde by som si mohla sadnúť. Všetko už bolo obsadené, tak som sa posadila na operadlo Damonovho kresla, ktorý bol najbližšie. Damon to samozrejme hneď využil. To by proste nebol on. Stiahol si ma k sebe do lona a začal hladiť na stehne. Nevšímala som si prekvapených tvárí okolo mňa a oprela sa o jeho hruď. Bolo to príjemné byť opäť pri ňom, ale stále som si musela uvedomovať, že si na mňa nespomína. Cítila som sa strašne beznádejne. Chcela som s tým niečo spraviť. "Tak, čo budeme robiť?" opýtala som sa. "Nemôžu ostať bez spomienok navždy." "Tá čarodejka povedala, že sa nám čoskoto vrátia," pokrčil plecami Damon a ďalej sa venoval môjmu stehnu. "To je síce pekné, ale za ako dlho? Takto fungovať nemôžte," namietala som stále. "A čo keby som skúsila nejaké kúzlo? Možno by to pomohlo. Niečo na obnovenie spomienok alebo ja neviem." Pozrela som na Bonnie s nádejou v očiach. "Zvládla by si to?" "Tak to netuším. Cítim sa mocne, ale neviem ako na to. Neviem čo povedať alebo robiť." "Pomohla by ti tvoja kniha zaklínadiel?" opýtal sa Stefan. "Ja niečo také mám?" Vyzerala prekvapene. Všetci sme sa zasmiali. "Prinesiem ju." Stefan šiel po knihu a my sme zatiaľ ostali v obývačke. Keď nakoniec prišiel, Bonnie sa naozaj pustila do čarovania. Najprv jej to moc nešlo, ale nakoniec sa do toho dostala. Izbu zalialo svetlo a my sme zrazu neboli u Ricka v obývačke, ale u ... nás doma? Čo sa to práve stalo? Prečo sme v dome, ktorý by mal byť už dávno len popolom?