Memories

04. Návrat

Keď som sa otočila, nemohla som uveriť vlastným očiam. Naozaj to bol on. Damon. "Damon?" zašepkala som potichu. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. "Poznáš ma?" opýtal sa ma nechápavo. Vyzeral byť zmätený. Akoby ma vôbec nespoznával. "Damon, čo sa to s tebou deje? Nevieš kto som?" začala som panikáriť. On nevie, kto som. Možno ani nevie, kto je on. "Prepáč, viem len že som umrel. Zobudil som sa s nejakou divnou čarodejkou vedľa seba v New Orleanse. Neviem nič. Len to, že sa volám Damon. Viem, že som upír a tá čarodejka, Bonnie, viem, že je čarodejka, ale to je asi tak všetko." Pokrčil ramenami. "Bonnie? Ona je tu tiež? Je živá? A kde je?" Nevedela som čo si mám myslieť. Obaja sú zrazu tu. Živí a zdraví. Ja neviem čo si mám o tom všetkom myslieť. "Asi si niekde užíva párty. Je v poriadku. Radšej mi povedz čo má všetko toto znamenať. Kto si?" Začal sa vypytovať. "Vysvetlím ti to, ale až keď tu budeme vŠetci dobre? Pôjdem zohnať ostatných a ty zohnaj Bonnie." Damon len nechápavo prikývol. Bol naozaj strašne zmätený. Bolo mi ho ľúto. Prešla som k nemu čo najbližšie. Pozrela som mu do očí. Konečne som videla tie jeho nádherné modré oči. Aj on sa na mňa pozeral, ale tak nejako zvláštne. Nevidela som v nich tu lásku ako predtým. Bol len strašne zmätený a nevedel ako sa má cítiť. Videla som to na ňom. A ja som spravila to jediné čo som v tú chvíľu potrebovala. Objala som ho. Pritisla som sa k jeho hrudi a užívala si opäť jeho vôňu. Jeho dotyky, jeho prítomnosť. "Strašne si mi chýbal, Damon." Aj on ma objal. Trocha kŕčovito, ale predsa. "Som si istý, že aj ty mne, aj keď nemám poňatia kto si." Zasmiala som sa a odtiahla sa od neho. "Nájdi prosím ťa Bonnie. Ja nájdem ostatných a stretneme sa tu o desať minút, dobre?" Damon opäť len prikývol a usmial sa. Ja som šla po ostatných, aj keď som netušila ako im toto vysvetlím. DAMON: To pekné dievča, za ktorým som vyšiel na chodbu sa na mňa zrazu otočilo. Oslovilo ma menom, takže ma zrejme poznala. Možno sme naozaj našli to čo sme mali. Vysvetlil som jej ako to vlastne je. Ako sme sa s Bonnie ocitli v New Orleanse. O čarodejkách a výletom za svojimi srdciami som jej zatiaľ nič nepovedal. Tak trocha som si ju odtestoval, keď som jej povedal, že Bonnie je čarodejka a ja upír. Ani nemrkla, takže myslím, že sa v tomto svete orientovala dosť dobre. Čím mi vlastne potvrdila, že ma asi pozná. Potom ma poslala po Bonnie a objala ma. A vtedy sa to stalo. Keď som ju objímal, mal som také menšie zablésky. Videl som nás spolu na gauči v objatí. Potom ako spolu tancujeme na nejakej slávnosti. Mala krásne modré šaty a jemný úsmev. Taký opatrný. Asi sme sa vtedy ešte moc dobre nepoznala, pretože vyzerala tak opatrne ako keby sa bála mi prejaviť nejaké city. Posledný záblesk bol ako sa bozkávame pri nejakom aute. Bol to neskutočný pocit. Zrazu ma prevalili moje city k nej. Na nič konkrétne som si však nespomenul. Boli to len slabé záblesky, ledva som ich videl. Boli rozmazané a neviem čo znamenali. Keď ma prestala objímať, prestalo to. Opäť som nič necítil. Bola to len chvíľka a potom to pominulo. Rýchlo som sa pobral hľadať Bonnie. Bol som naozaj zvedavý na tých ostatných, o ktorých hovorilo to dievča. Našiel som ju pri stole s občerstvením. "Bonnie! Poď so mnou. Niekoho som našiel." Pozrela na mňa s vykúlenými očami. "Koho?" "Neviem kto to je, ale ona ma pozná. A pozná aj teba. Poslala ma po teba. Povedala, že privedie aj ostatných. Poďme." Chytil som Bonnie za ruku a vyšiel s ňou na tú chodbu, kde som bol predtým. Už tam bola. Spolu s ňou tam bolo ďalších 6 ľudí. S Bonnie sme sa pustili a pozerali na nich. Tá baba začala rozprávať a predstavovať nás. ELENA: "Takže, toto je Jeremy - môj brat, Caroline, Matt, Tyler, Alarick a Stefan, tvoj brat, Damon." Damon sa najprv prekvapene pozrel a potom sa zahľadel na Stefana. "Sorry, brácho. Nepamätám sa na nikoho. Neber to osobne." Stefan sa len zasmial a prikývol. Aj ja som sa usmiala a usmievala som sa stále. Síce nemajú žiadne spomienky a ani nevieme ako je možné, že sú tu, ale sú tu a to je hlavné. "A ty? Ako sa voláš ty?" Obrátil sa na mňa zrazu Damon s tým svojím pokryveným úsmevom. "Ach, prepáčte. Ja som Elena." Damon sa usmial a prikývol. "Teší ma." Stále sa na mňa usmieval. Chvíľu mi to pripomínalo staré časy. Akoby si na mňa pamätal. Ale to určite nebolo možné. Ak si raz nepamätá, tak to nebude ľahké. Ale som si istá, že to zvládne. Obaja to zvádnu. Spomenú si a všetko bude zasa v poriadku. Musí byť. Keď sa mi už vrátili, tak sa musí všetko dať zasa do poriadku, nie?