TeenstoryYoungBlooD

15. časť

Zobudila som sa v Patrickovom objatí, už bol hore "Dobré ráno princezná" usmiala som sa spod rozospatých očí "Aj tebe zlato" dala som mu pusu "Koľko je vlastne hodín ?" spýtala som sa "Asi 08:40" milo odpovedal, zase som zatvorila som oči, a spýtala som sa "Máš dnes niečo ?" "No,asi o 10:00 budem musieť ísť za manažérom a tak, vybaviť nejaké papiere ohľadom touru, popodpisovať to, pripraviť sa, a s nejakými ľuďmi to podohadovať a tak... Ozaj, vrtim sa aj s Joem a Andym" povedal s nečitateľným výrazom "Aha, takže tu budem celý deň trčať sama, jupíí" dodala som ironicky, ale správa, že prídu chalani ma potešila, je s nimi vždy zábava "Neboj, pokúsim sa prísť okolo 15:00, zatiaľ si môžeš spraviť svoj program" usmial sa a pokračoval "Ešte si nevidela park a podobne..." usmial sa "No hej, aj keď radšej by som tam išla s tebou, asi predsa len pôjdem" usmiala som sa "No vidíš to" dal mi pusu do vlasov "Idem sa pripraviť" vstal z postele, dal si okuliare, a odchádzal z izby, ešte mi venoval úsmev, opätovala som mu ho. Zaborila som sa do mäkkých bielych perín a užívala si slnko, ktoré na mňa spoza záclon vykúkalo, bola som trochu smutná keďže ide Patrick preč, ale chápem to, má prácu, ja sa s tým nejako vysporiadam, no v tom my do myšlienok vtrhol Pete, ach jaj, zase on, kašlem na to, ak mi pošle ešte nejakú SMS tak si to premyslím, ale zatiaľ to nejdem riešiť, no a Barča ? Pete hovoril že to nemám riešiť, tak jej pošlem aspoň SMS, pozerala som sa na nápis "Odosiela sa" keď mi v tom ešte napadla jedna vec. Nevymyslel si to Pete ? Nie... To by určite neurobil, vie že som s Barborou stále v kontakte, myšlienka sa rozplynie rýchlosťou svetla. Pozriem sa na obrazovku môjho bieleho I-Phonu, je 09:02, donútila som sa vstať, zabudla som na to, že som sa večer zabudla prezliecť, a zaspala som v tielku a v legínach. Hm super, som fakt šikovná, pomyslím si, idem do svojej izby, prezlečiem sa z čierneho tielka do bieleho voľného trička s nápisom "Hi, I am..." vyšla som z izby, kráčam po schodoch, zbadám Patrick pri dverách, na sebe má sivú polokošelu, čierne nohavice, čierne topánky, čiernu koženku, a ako obvykle-klobúk. Prišiel ku mne, dal mi pusu, objal ma "Máš kľúče od domu ? Nepotrebuješ niečo zlato ?" znel trochu ustráchane "Mám kľúče, a nie, tu mám všetko" uškrnula som sa "No dobre teda, už sa na teba teším, budem sa snažiť prísť čo najskôr" dodal "Dobre poklad, už choď prosím ťa, lebo to zmeškáš" dala som mu pusu "Milujem ťa, si moje všetko !" dodal a milo sa usmial "Aj ja ťa milujem" usmiala som sa najkrajšie ako som vedela "Ahoj" "Pa..." rozlúčili sme sa a Patrick mi už z dverí letmo zakýval, zatvoril dvere, a namierila som si to rovno k oknu pri dverách, zakýva mi ešte z vonku, a už otváral auto, nastúpil, auto naštartoval, a čo nevidieť už je preč. Tak, a čo teraz ? Spýtam sa sama seba, asi pôjdem do toho parku, no rozhodla som sa naraňajkovať, spravila som si toast, nebola som nejak zvlášť hladná, upratal som po sebe, a išla si spraviť rannú hygienu. Pozriem sa na seba do zrkadla, rozpustím si drdol, vlasy si rozčešem a vyžehlím, odlíčim sa a hneď na to si spravím čierne linky, dám si špirálu, trochu sa prepúdrujem, a mierim do svojej izby "Hmmm, a teraz čo na seba ?" zamrmlem si. Vyberiem si čierne tesné tričko, a moje obľúbené jeansy, čiernobiely sveter a čiernu kabelku, do ktorej si hodím len peňaženku, telefón, servítky, a kľúče. Idem do chodby ku dverám, letmo sa na seba pozriem do zrkadla, obujem si čierne poločižmy a môžem ísť. Zamkýnam dvere, a o 10 minút som v parku, prechádzam sa po chodníku, pomedzi lavičky, sledujem okoloidúcich ľudí, sadnem si na lavičku, zrazu vedľa seba uvidím časopis "No super, už o mne s Patrickom píšu aj bulváry, úžasné !" pomyslím si, prezerám si ho, no, nieje tam nič až také hrozne, položím ho naspäť. Rozhodla som sa, že sa prejdem ďalej, idem celkom pomaly, pozerám sa do zeme, zrazu do niekoho vrazím "Oh, prepáč..." nestihla som dopovedať keď som pred sebou uvidela Peteho, sklopila som zrak a išla ďalej, chytil ma za ruku "To sa mi ani nepozdravíš ?" spýtal sa "Vyzerám že mám náladu sa ti zdraviť ?!" odvrkla som "Nebuď zlá !" "Môžem si robiť čo chcem !" surovo som odpovedala "Tak sa so mnou vyspi !" odvrkol "Zabudni ty prasa ! O tomto sa s tebou nemienim rozprávať ! A láskavo ma pusti !" zúrila som "Nepustím ťa ! Poď so mnou ! Len si to zhoršuješ, vieš veľmi dobre, že mi už neujdeš, a mimochodom, je tu dosť veľa ľudí, neviem či si chceš urobiť taký trapas" dodal, mal pravdu, bolo ťažké si to priznať, bola som si toho vedomá a tak som sa rozhodla. Uvolnila som sa, stále mi zovieral ruku a sklopila som zrak "Takto sa mi páčiš" ťahal ma do svojho auta, nasadli sme, nešli sme dlho, celú cestu som neprehovorila ani slovo, Pete tiež. Vystúpili sme, nedočkavo ma ťahal dnu, mal to tam asi ešte väčšie ako Patrick, pustil ma, a naznačil mi aby som si sadla na gauč "Teraz mi povedz, prečo to nechceš" spýtal sa "No lebo ! je to šibnuté, ja by som to Patrickovy neurobila !" dodala som "Veď on by o tom nevedel" zdvihol obočie "Proste nie ! Koniec ! Nechaj ma na pokoji !" zúrila som "Fajn ! ty si to chcela" schmatol ma a surovo oprel o dvere "Jau, Wentz prestaň, pusti ma !" "To ma ani nenapadne ! Takže, dávam ti ešte jednu možnosť, po dobrom alebo po zlom ?!" surovo sa opýtal "Nepôjde to nijako, ty ma teraz pustíš, a ja pôjdem domov, ty si rob čo chceš" odvrkla som "Máš pravdu, budem si robiť čo chcem, ale tu a teraz, s tebou !" hladovo a chtivo si ma celú obzrel...

"Ak o tom niekomu povieš, spravím to znovu a tvrdšie !" poutierala som si slzy, obliekla si tričko, pozrela na mobil 13:58, rozhodla som sa, že budem mlčať, bojím sa ho, nechcem to riskovať, teraz už viem, že je schopný všetkého. Podlamovali sa mi kolená, spadla som, a začal znovu plakať, Pete mi pomohol vstať "Nechaj ma !" s plačom som vyprskla, chytil mi silno zápästie, stíchla som, vedela som čo sa mi snaží naznačiť, dal mi jemnú pusu na líce, bála som sa odtiahnuť, bojím sa ! Príšerne sa ho bojím ! "Budem ti volávať, alebo SMSkovať, keď ťa k sebe zavolám, prídeš" povedal panovačne, stále ma silno držal za ruku "Fajn" sklopila som zrak, pustil ma, konečne môžem ísť von z tohoto pekla ! Išla som čo najrýchlejšie domov...

Konečne som doma, je 14:16, čo je to preboha za človeka, nemôžem uveriť že...   Nie, nesmiem plakať, onedlho príde Patrick aj s chalanmi, nemôžem...  Nebudem na to myslieť, v tom momente som sa rozplakala, dobre...  tak sa vyplačem a bude to fajn, najhoršie je to, že sa to bude opakovať, rozplakala som sa ešte viac, nemôžem to nikomu povedať, ja to zvládnem, predsa, aj Peteho raz omrzím, snáď... Ja...   To zvládnem, neskutočne plačem, neviem to zastaviť, tá neskutočná bolesť...