storm in a teacup

g

On mi odporučil knihu menom Šepot bielych ľalií. Kniha mala svetlo žltý obal a tvrdú väzbu, na obálke boli lupene ľalie. Celkom ma to bavilo. Ani som sa nenazdala, a zastrčila som záložku presne za polovicu.

„Fíha, čítaš naozaj rýchlo." Strhla som sa a takmer vyliala čaj, ktorý mi nedávno doniesli.

„Uhm, vďaka." osmelila som sa.

„Mala by si byť opatrnejšia." Žmurkol na mňa. Naoko pohoršene som nadvihla obočie.

„Vážne? Ty si ten, kto ma stále straší!" Usmial sa, a ja som sa pridala.

„Môžem si prisadnúť?" Až vtedy som si všimla že jednej ruke zvieral moju knihu a v druhej držal čaj, z ktorého sa ešte parilo. Zamyslela som sa. Niečo na ňom bolo, a ja som ho chcela lepšie spoznať. Usúdila som, že za pokus nič nedám. Veď, čo sa môže stať? Prinajhoršom naňho niečo vylejem.