storm in a teacup

Epilóg

Pomáham mu najlepšie, ako viem. Čítam mu, zatiaľ čo on pije ten svoj čaj. Čierny s citrónom. Nikdy nie iný.

Rozprávam mu vymyslené príbehy, ospevujem knihy, ktoré som práve dočítala.

Predtým mal okolo očí strašné modriny, ktoré hrali všetkými možnými farbami, teraz zmizli. Niekedy sa odhodlá a dá si dole okuliare, v takéto chvíle, vždy, keď sa na mňa tie jeho krásne modré oči zahľadia, uvedomím si, že už nikdy neuvidí svet a ľudí naokolo, svojich blízkych, svojich známych, kamarátov a hlavne popísané stránky plné toľkých myšlienok, zážitkov a dobrodružstiev až ich nemožno popočítať.

Počúva to, čo nemôže nikdy vidieť, no aj tak si to vie perfektne predstaviť.

„Pai?"

„Hm?"

„Vieš, že si ten najlepší rozprávač pod slnkom?"

Zasmejem sa.„Prestaň."

„Nie vážne!" bráni sa, „nikto to nevie podať tak dobre ako ty."

„A nikto zas nevie písať tak dobre ako ty." Áno, presne tak, konečne som ho donútila niečo napísať. A veru aj jemu sa uľavilo.

„Sme skvelá dvojka." Tentoraz sa zasmeje on.

Jeho slová ma naplnia neskutočnou radosťou a vierou v to, že sa mu raz opäť zrak vráti.

Koniec