storm in a teacup

z

Rukou som si prikryla ústa, z ktorých mi unikali vzlyky.

„Môj Bože." šepla som ticho. Odhodlala som sa pokračovať v ceste. Myslela som, že sa rozsypem ako rozbité zrkadlo a nikto ma už nedá dokopy. Keď som bola už pri ňom, čoraz rýchlejšie mi búšilo srdce.

„Ahoj." hlesla som. Absolútne som nevedela čo mám povedať...Vie, že som tam?

„Paisley?"

„Áno. To som ja."

Pes pri jeho nohách sa rozštekal. Ben ho pohladil po hlave. Upokojil sa.

„Poď si sadnúť." navrhol a podal mi ruku, netrebalo povedať, že chce aby som mu pomohla. Chytila som ho za ruku a opatrne odviedla k najbližšiemu stolu.

Benjamin mi hovoril, čo sa stalo. A ja som počúvala. Vtedy, keď musel tak narýchlo odísť, zistil že zabudol na narodeninovú oslavu svojej malej sesternice. Mala šesť rokov. Cítil sa veľmi previnilo, mrzelo ho to. Čiastočne som za to mohla aj ja...

Jeho rodičia boli naštvaní. Keď nasadali do auta, začalo pršať.

Z obyčajného nevinného dažďa sa vyhrotila silná búrka. Na ceste nebolo nič vidieť. Šoféroval jeho otec. On sedel vpredu, matka - pretože jej býva na prednom sedadle zle - vzadu.

Išli veľmi pomaly, aby sa nič nestalo. No vodič idúci oproti zjavne nedával taký pozor. Zrazili sa.

Ben bol dva týždne v kóme a oslepol, jeho otec mal silný otras mozgu a stratil pamäť, mama vyviazla bez vážnejších zranení no a vodič druhého auta je už na onom svete.

V krvi mu zistili alkohol.