Short Stories

4.

„Chceš sa o tom porozprávať?"

Pokrútim hlavou, ticho vzdychnem a pomaly sa posadím na zem, tak, aby som mala lepší výhľad na písmena, ktoré mám už beztak vryté v pamäti. Hanna sa bez slov posadí vedľa mňa a automaticky ma chytí za ruku. Je to prvýkrát čo som ju vzala na toto miesto, väčšinou tu chodievam sama, aby ma nikto nerušil. Aby som dokázala premýšľať. Dnes som však svoju tradíciu zmenila a zobrala ju so sebou. Nie preto, že by som chcela niečo meniť, len som potrebovala jej podporu.

„Neznášam to tu," šepnem a ruku jej nepatrne stisnem, na čo mi stisk opätuje a prstom prejde po hánkach.

„Chápem ťa," pípne a prekvapí ma ďalším priateľským stiskom.

Nechápe to. Nikto to nechápe, ale nemienim sa s ňou o tom hádať.

Zavriem oči, jazykom si prejdem po perách a ponorím sa do spomienok. Len tam môžem byť znovu s ním.

~
„Ale no tak," zasmiala som sa a rukou mu prešla po čerstvo ostrihaných vlasoch. „Mne sa to páči."

„Vtipné," zavrčal a urobil malý krok dozadu. Rýchlo som sa pohla, rukou ho objala okolo krku a perami sa dotkla tých jeho.

„Nerobím si žarty. Je to perfektné."

Vzdychol, ruky položil na moje boky a potiahol si ma bližšie k sebe. „Ty a tvoje klamstvá."

Zasmiala som sa a opäť ho slabo pobozkala. „Vieš, že tebe nedokážem klamať."

Konečne vykrivil pery do slabého úškrnu a mykol plecom. „Aj teraz ma klameš."

„Nie," vydýchla som a moja ruka zase zablúdila do jeho vlasov. Mal ich ostrihané úplne na krátko, o zvyšok sa vraj postarajú v nemocnici. Už len pri tej myšlienke ma pichlo v hrudi, ale navonok som to na sebe nedala poznať. Nechcela som ho raniť.

„Len pár mesiacov," pošepla som a postavila sa na špičky, aby som sa mu perami mohla oprieť o čelo. Po mojom jemnom bozku zatvoril oči, silnejšie mi stlačil boky a zhlboka sa nadýchol, akoby si chcel zapamätať moju vôňu. Celkom som to chápala. Už celé mesiace som totiž robila to isté.

„Keď sa vrátim," začal a tentokrát ma pobozkal on. Najprv na čelo, následne na nos a potom aj na pery.

„Vezmem si ťa a už navždy budeme spolu."

„Po ničom inom ani netúžim," zachrapčala som a všetko ostatné sme si povedali bozkami a dotykmi.

~

Chemoterapia nepomohla.
Bolo príliš neskoro a nám neostávalo nič len čakať. Na to najhoršie.... na koniec.

„Stále cítim jeho vôňu," zasmejem sa pomedzi slzy, ktoré sa mi pri spomienke na neho okamžite kotúľajú z očí. „Stále počujem jeho smiech, viem ako chutia jeho pery. Je to tak čerstvé, akoby sa to stalo včera."

Hanna je ticho. Na malý moment mám pocit, že nechce povedať nič, ale keď k nej otočím hlavu všimnem si slzy v jej očiach. „Nechcel, aby si sa trápila."

„Viem."

„Už je to rok," prehovorí a hlasno smrkne. „Mala by si začať žiť nový život. Nájsť si niekoho..."

„Nie," okamžite ju zastavím. „Nechcem nikoho iného. Stará láska nehrdzavie a ja ju nenechám zomrieť. Viem, že je niekde tam a čaká len na mňa."

A takisto to urobím aj ja. Počkám si na neho. Pretože mi sľúbil, že keď sa vráti... vezmeme sa a budeme navždy spolu a ja naozaj netúžim po ničom inom, len byť opäť s ním.