Short Stories

10.

Vraj sa mám na to pripraviť. Vraj ma čaká naozaj ťažká úloha. Vraj, len vraj to naozaj dokážem.

Lenže ja nie som pripravená, nie som si istá či to zvládnem. Nie som si istá už vlastne ničím.

Len stojím, zvieram ruky až mi belejú hánky a neustále sa obzerám.
Odrazu mám strach, že nepríde, že ma v tom nechá samú a ja sa celkom rozpadnem.

Počujem jeho kroky, ale nechystám sa obzrieť, nechystám sa dokázať mu, že sa v skutočnosti teším z jeho prítomnosti. Nehodlám sa dokazovať mu nič.

„Ahoj," hlasne a dlaňou sa mi dotkne pleca. Okamžite panikárim, prestanem dýchať a zatváram oči.

Mám jediné šťastie, že mu stojím otočená chrbtom, inak by už dávno vedel aká som slabá.

„Ahoj," zopakujem tie isté slová, ale môj hlas nie je tak sebavedomý ako jeho. Chveje sa a trasie, akoby som plakala.

Nechcem, aby vedel, že som plakala.

„Som tu," povie a konečne uvoľní svoje jemné zovretie. Jeho prsty sa ľahko zošmyknú z môjho pleca smerom k dlaniam. Už nedýcham, vnímam len jeho dotyk a hlasný tlkot vlastného srdca.

Počuje to tiež?

„Prečo?" opýtam sa rýchlo šepotom, neistá si tým, či vôbec túžim poznať odpoveď.

Jeho prsty sa obtočia okolo môjho zápästia, jemne ho stisne a ľahko ma otočí smerom k nemu. Už si stojíme zoči voči a ja vidím, konečne vidím v jeho očiach skryté emócie.

Bolo to tak dávno.

„Nemal si sa vracať," krútim hlavou a snažím sa vymaniť z jeho zovretia. „Nemal by si tu byť."

„Ja viem," odsekne tentokrát nahnevaným a ľadovým hlasom. „Viem, že by som nemal, ale som, nemohol som ďalej čakať."

V jeho pohľade vidím, že hovorí pravdu, ale ani tak mu neverím.

„Nechcem, aby si tu bol."

Stisne pery k sebe, na malý moment zatvorí oči a potom hlasno prehltne. „Nevieš čo chceš."

Cítim paniku, ale hlavne hnev.
„Už dávno ma nepoznáš," zavrčím. „Odišiel si ešte skôr ako si na to dostal príležitosť."

„Pretože si to chcela!" vybuchne a ja sa podvedome zatrasiem. „Vždy si to chcela!"

„Myslíš?!" skríknem, ale ním to ani nepohne. „Myslíš, že som to celý čas chcela?!!"

„Ano," presvedčí pokojne. „Presne to si myslím."

Hnevám sa, narastá vo mne zúrivosť a trasiem sa. Nie od strachu, ale od túžby hodiť sa mu okolo krku.

Je predsa tu. Neopustil ma.