Short Stories

8.

Dopredu. Dozadu. Nabok. Späť.

Dookola to isté.

Sem a tam.

Ku kuchynskej linke. Do obývačky.

Naspäť.

„Leah ! Jane mi na zošit napísala neslušné slovíčko!"

Zastala som uprostred pohybu, otočila sa ku kuchynskému stolu, kde si Kyle a Jane robili úlohy a venovala im nahnevaný pohľad.

„Zase Jane?" rukou som si unavene prešla po tvári a ticho vzdychla. „A ty Kyle, nežaluj."

Zatiaľ čo som sa pustila do ďalšieho márneho pochodovania, moji súrodenci sa pustili do nezmyselnej hádky.

„Jane!" zvreskol Kyle a nasledovalo trieskanie.

Nezaujímalo ma to. Už som nemohla vydržať. Nechcela som totiž nič iné, len všetko pustiť z ruky, tým myslím svoju najmladšiu sestru Holly, ktorá mi visela na krku, a jednoducho odísť.

Za ním.

Za svojím jediným svetlom.

„Leaaaaaaaaaaaaaah!"
Zatvorila som oči, načo mi Holly drobnou rúčkou strelila do líca a ticho sa zachichotala. Milovala som svoju rodinu. Starších, aj mladších súrodencov, ale niekedy som toho mala až po krk. A najmä dnes. V deň kedy som mala byť s ním. V deň, keď ma potreboval viac než inokedy.

Práve dnes ma však moja milovaná mama poverila strážením krpcov, zatiaľ čo moji starší súrodenci si niekde užívali piatkový večer.
Nespravodlivé.

„Leaaaaaaaaaaah!"

„Čo je?!" skríkla som nepríčetne, čo všetkých dokonale vystrašilo, takže mi venovali zmätené pohľady.

„Niekto zvonil," zamrmlal Kyle a rukou kývol k vchodovým dverám.

Z úst mi vyšiel tichý povzdych a moje kroky okamžite viedli k dverám.

„Ahoj," šepol hneď ako ma zbadal. Pohľadom prebehol zo mňa na Holly, ktorá sa málinko zamračila a zase ma tľapla po tvári.

Nevšímala som si to. Môj pohľad uviazol na ňom. Tvár strhaná, oči príliš smutné a pery vykrivené do nepodareného úsmevu.

Rýchlo som sa spamätala. „Ideš ďalej?"

Pokrútil hlavou. Pomaly sa nadýchol, akoby si dodával odvahu a ticho prehovoril. „Prepáč."

„Prepáč za čo?" usmiala som sa a natiahla k nemu voľnú ruku, pred ktorou však ustúpil dozadu. Vzrástli vo mne obavy a môj úsmev sa rýchlo vytratil. „Čo sa stalo?"

„Nič."

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko..."

Silene sa usmial. „Viem a preto som tu. Chcem sa ospravedlniť..."

Skočila som mu do reči. „Za čo by si sa mal ospravedlňovať? Veď si nič neurobil."

„Urobil," mykol plecom a zadíval sa na Holly. „Už nemôžem Leah."

„Nemôžeš čo?" spýtala som sa hlúpo a aj môj pohľad smeroval na moju mladšiu sestru, ktorá ma celý čas ťahala za pramienok vlasov.

Nebolelo to. Bolesť ktorú som odrazu cítila totiž nespôsobovala ona.

„Prepáč," zopakoval a zase urobil krok dozadu. „Nemôžem."