Short Stories

18.

Každý nádych sa zdá byť ťažší. Chvíľa o čosi dlhšia a život najhorší nepriateľ.
Keď sa človek ocitá v situácii podobnej tejto, nezaujíma ho nič, len to, čo prežíva vo svojom vnútri.

Mala som šestnásť, keď som prvýkrát pocítila neznámu vlnu smútku.
Šestnásť. Ani menej ani viac.
V šestnástich sa moje kamarátky vrhali hlava nehlava do vzťahov, ktoré viedli ku sklamaniu.
Ja. Ja som bola iba smutná.

Na smútku je najhoršie to, že nikdy neviete kedy príde. Je tak nečakaný a tak zvláštny, že prekvapí aj toho najsilnejšieho človeka. Spočiatku máte len pocit, akoby vás niečo trápilo. Niečo čo v skutočnosti nie je vôbec podstatné. Ibaže príde chvíľa, nepatrný moment a pochopíte, že to trápenie so sebou prináša kvanta otázok a nespočetné množstvo spomienok na ktoré by ste najradšej zabudli.

"Opäť ma nevnímaš."

Odrazu precitnem, vytrhnem myseľ zo všetkých úvah a svoju pozornosť obrátim na neho. Ruky má vo vreckách čiernych džínsov, na perách mu tkvie malý úsmev a očami pozorne sleduje moju tvár. Červenám sa, tým som si istá, lebo na lícach sa mi rozlieva to nepríjemné teplo, ktoré spôsobuje, že sa moja bledá tvár mení na škálu červených tónov, ktoré zo mňa robia hotovú paradajku.

Máličko vytiahnem pravý kútik pier a tým konečne prekonávam samú seba, keďže je to môj prvý úsmev v poslednej dobe.

"Prepáč," vyrieknem a pohľadom skĺznem na jeho špinavé tenisky.

Ako na truc pohne nohami a ja sa usmejem o čosi širšie a najmä úprimnejšie.

Vždy je tak jednoduché usmievať sa v jeho prítomnosti.

"A je tu," prehlási rozradostene a ten veselý tón hlasu vychádzajúci z jeho plných pier ma donúti zdvihnúť zrak a očami zablúdiť do tých zelených, ktoré sa ako inak topia v mojich.

"Kto je tu?" opýtam sa nechápavo a pohľadom preletím zo strany na stranu, aby som sa uistila, že sme v parku ešte stále sami.

"Tvoj dokonalý úsmev predsa."

Na malý moment sa mi zadrhne dych a srdce vynechá zopár úderov, ako takmer vždy, keď je ku mne tak priamočiary. "Ale prestaň," odvetím vyhýbavo a hlava mi padne späť k zemi.

Komplimenty nie sú moja parketa. Nedokážem ich rozdávať a tobôž ich nedokážem prijímať. Keď vám totiž celý život niekto dáva patrične najavo, že ste nič a tou ničotou aj ostanete do konca svojho života, je ťažké uveriť opaku.

"Hej," šepne chlácholivo a náhle sa jeho tenisky ocitnú až príliš blízko pri špičkách tých mojich. Celú situáciu sledujem tak pozorne, že mi celkom unikne ľahký dotyk na brade, ktorým mi nepatrne zdvihne hlavu donúti má venovať mu všetku pozornosť. Z tváre sa mu vytratil úsmev a nahradil ho vážny výraz, ktorý dokonale zvýrazňoval jeho lícne kosti.

"Čo sme si povedali o sklonenej hlave?"

"Že to robia len slabí ľudia."

Prikývne, potiahne si moju tvár bližšie k svojej a do pier mi zašepká slová, ktoré poznám takmer naspamäť. "A ty predsa nie si slabá."

...ale som.

A on to pochopí ako stovky ďalších.

Pretože slabí ľudia na svete nemajú miesto. Smútok dokáže zlomiť každého. Dokáže premeniť radosť. Zabiť vieru. Odohnať nádej. Smútok je totiž ten najhorší nepriateľ.