Short Stories

21.

„Cassie, vstávaj!"

„Cassie!"

„Cassandra, okamžite vstaň inač to tu podpálim!"

Rýchlo som rozlepila oči a takmer ma vystrelo, keď som len milimeter od mojej tváre videla obrovskú žabu, púliacu na mňa oči.

„Daj to zviera preč, Emily. Okamžite!" vykríkla som a posunula si prikrývku vyššie k hlave.

„Haha, tak to ani náhodou. Berta je jediný prostriedok na to ako ťa dostať z postele!" vyhlásila nebojácne a jej ruky sa priblížili späť k mojej tvári.

Vykríkla som a rýchlo vyskočila z príjemnej, teplej postele. „V poriadku! V poriadku! Som hore!"

Emily sa na tvári roztiahol obrovský úškrn a potom urobila niečo z čoho ma takmer naplo, prilepila svoje pery na vrch hlavy toho odporného zvieraťa. Bleah.

„Ty vážne nie si normálne decko," pokrútila som hlavou a pomaly sa odobrala do kúpeľne, stále za sebou cítiac jej tiché a váhavé kroky. „Daj to zviera preč, lebo ho vážne niekedy... spláchnem!"

„Haha," vybuchla smiechom a divoko sa uškrnula. Áno, moja mladšia sestra sa naozaj dokáže divoko uškŕňať. Úsmev sa jej čudne rozšíri a zuby vystrčia vonku tak, že to vyzerám priam desivo.

„A teraz vypadni!" zavelila som, rozcuchávajúc jej blond vlasy.

„Fajn, fajn, ale pohni si, za chvíľu musíme vypadnúť, ocko má nejakú schôdzu a musí nás odviesť skôr," vychrlila jedným dychom, čo robí takmer stále a zase sa zaškerila. Maňiačka.

„Ešte niečo?" nadvihla som obočie a premerala si jej úzku tvár. Emily bola len o štyri roky mladšia. V období skorej puberty sa jej tvár vyhádzala drobnými vyrážkami, obočie jej čudne zarástlo a vlasy sa jej zježili hore dupkom. Pripomínala mi mňa v jej veku, až na to, že ja som vyzerala stokrát horšie, čo sa nezmenilo ani teraz.

„Už padám!" zasalutovala a so smiechom sa odpratala z izby.

Chvíľu som zostala stáť na mieste, hodnotiac situáciu, či je bezpečné pohnúť sa, a či sa ten deviant s divokým úškrnom nehodlá vrátiť. Tušila som správne, lebo hneď o minútu neskôr sa jej hlava objavila medzi dverami.

„Zabudla som ti povedať, že nám došlo mlieko... takže..." Nemusela pokračovať. Presne som vedela, čo to znamená. Môj deň bol na ruby a začalo to fakt- drsne.

Nie som poverčivá. Neverím tým rečiam o čiernych mačkách, či o piatku s drsným číslom trinásť. Lenže mlieko je úplne iná vec.

„Prečo práve dnes?" zamumlala som smutne schovávajúc si tvár do rukávov šedého svetru.

„Lebo je pondelok?" spýtal sa Dan so širokým úsmevom na jeho dokonalej tvári. Áno ďalšia dôležitá vec. Môj brat bol kus chalana z ktorého celá naša stredná bola na vetvi. Najmä ženská časť populácie.

„Neznášam pondelky!" vykríkla som zronene ďalej sa utápajúc v žiali pred prázdnou misou. Cereálie boli fuč, mlieko bolo fuč, predstava o dokonalom prvom dni v škole bola.. fuč.

„Nezdá sa ti, že to trochu preháňaš?" spýtala sa mama, rýchlo pobehujúc dole- hore po kuchyni snažiac sa zbaliť posledné veci do práce.

„Nepreháňam to, mal to byť začiatok niečoho nového a my nemáme... mlieko," vydýchla som.

Kuchyňou sa rozniesol spoloční smiech mojich „dokonalých" rodičov a Danovo pochechtávanie.

„Pozri zlatko, o tom je život, keď ti nedá mlieko musíš zjesť rožky!"