Short Stories

12.

V noci som nemohla spať, tak som si prehľadávala staré emaily a natrafila som na toto :D písala som to asi v roku 2011/12, ešte na strednej škole, na projekt : Deň boja proti AIDS.

A kedže tu postujem všetko, čo mi príde pod ruky, toto nemôže byť výnimkou :D aspoň sa pobavíme.

~~~~~~

Kráčala dlhým chodníkom, drobné kamienky sa jej posúvali pod nohami, zvuk silne fúkajúceho vetra jej rezonoval v ušiach a nútil ju pridať do kroku.

Rázne obišla zamilovane vyzerajúcu dvojicu dôchodcov a čo najrýchlejšie ich nechala za sebou. Nepotrebovala, aby ju niekto zbytočne upozorňoval na slzy voľne stekajúce po jej tvári, nechcela aby si vôbec niekto všimol jej zrýchlený dych a trasúce sa ruky.

Keď sa jej už však nedarilo dýchať, a pľúca horeli od únavy zastala a prehla sa v páse, nohy ju samé od seba zradili, a donútili ju posadiť sa do vysokej trávi.

Chvíľu sa, len nepatrne triasla vďaka zime, čo jej zaliezala pod hrubý sveter, a vytvárala na jej pokožke drobné zimomriavky, no o krátky moment sa myšlienkami vrátila o pár mesiacov dozadu a všetko okolo nej sa zmenilo.

Bol to deň ako každý iný, no niečím bol výnimočný. Aspoň pre ňu znamenal nekonečne veľa. V ten deň sa rozhodla dospieť, aspoň si to myslela, keď ruka v ruke so svojím chlapcom kráčala do jeho bytu.

Sľuboval jej nežnosť, lásku, vášeň, úctu a pochopenie, ale daroval jej niečo úplne iné. Nedala najavo, že s tým nesúhlasí, on dával ona prijímala, ona ho milovala on ju len potreboval. Bola to, len jedna noc, krátka, tichá a posledná.

Na druhý deň sa zobúdzala sama. V jeho byte, ale bez neho. Nechal ju tam, v tichu, utierať si dotieravé slzy a premýšľať o svojich chybách.

Dni sa menili na týždne, a týždne na mesiace. S nádejou dúfala, že ho ešte uvidí, že sa vráti a ospravedlní svoje chyby, že ju opäť stisne vo svojom náručí a donúti ju plakať.

Vedela však, že sa už nevráti. Čas sa posúval dopredu, a ako sa dni posúvali v kalendári, aj jej život sa posúval ďalej, neuvedomovala si však, že život, ktorý ona žije sa posúval iným smerom ako životy obyčajných ľudí.

Myšlienkami sa vrátila späť do reality. Stále cítila slané slzy na svojich lícach a vlasy rozfúkané na ramenách. Vstala a vrátila sa domov. Do ticha a do vlastného sveta.

Mesiace sa premenili na roky a ona sa premenila na ženu, so životom, ktorý ju poháňal pred sebou. Nebol to však ten život, čo pred rokmi. Jej vnútro spaľoval zúrivý oheň, nútil ju plakávať po nociach, skrývať sa pred ľuďmi a zbytočne veriť v niečo lepšie.

Choroba jej opantala myseľ, zničila zdravie, každým dňom ju privádzala do šialenstva. Potrebovala sa vyrozprávať, vykričať to svetu a aspoň na chvíľu cítiť, že má šancu ďalej žiť. Ale nikto tu pre ňu nebol.

Preto sa rozhodla všetko skončiť, čiastočne na to bola pripravená, už roky túžila po smrti, lenže viera ju nútila nechávať všetko na pospas osudu.

Tento krát však vedela, že osud už dávno rozdal svoje karty. Že hra sa už dávno začala, a ona bohužiaľ prehráva.

V tú noc vo vzduchu viselo niečo zvláštne. Dážď ju bičoval do tváre a vietor ju posúval dopredu, cítila na sebe pohľady zmätených okoloidúcich. Nohy ju doviedli až na most. Prekročila vysoké zábradlie a keď sa ocitla na druhej strane naskytol sa jej pohľad na čiernu hladinu rozbesnenej rieky. Dlho, predlho sa na ňu dívala, pričom sa jej v hlave prehrávali spomienky.

Všetko zapadlo na svoje miesto a jej nohy sa posunuli dopredu. Chlad a rýchlosť opantali vychudnuté telo, a krik sa ozval prázdnym mostom.

V tú noc zahynulo dievča, ktoré mohlo ďalej žiť. Nebyť jednej noci, jedného chlapca a jednej nerozvážnosti. Dievča, ktoré mohlo byť v tvojom veku. Mohlo mať rovnaké myšlienky ako ty.

Každého môže postihnúť rovnaký osud. Jedna chyba, neuvážená nerozvážnosť, zlyhanie a náš život zrazu visí nad prepiesťou.

Trvalo nám dlho, kým sme začali dýchať, no stačí málo a náš život sa môže kompletne zmeniť. Život, ktorý sme doteraz žili stratí hodnotu a premení sa na peklo. Neriskujme. AIDS si nevyberá podľa krásy, bohatstva či veku. Nehľadá nás na internete, či medzi ľuďmi. Nájde si nás v tých najhorších situáciách. Prichádza ako smrť, potichu no podobá sa ničivému tornádu.