Draci

Odchod

Letel som vysoko nad zemou. Všetky bytosti dole vyzerali ako mravce. Cítim sa tak slobodný. Nad obzor sa dvíhalo slnko. Hlasným revom som ho privítal a vrhol som sa strmhlav dolu.

Zobudil som sa. Pozrel som sa na obzor. Východ slnka ako vždy keď sa zobudím. A ten sen plný slobody. Vzal som košík ktorý je už od včera naplnený lesnými plodmi a vydal som sa na cestu späť do dediny. Včera večer bolo už neskoro aby som sa vrátil. Po chvíli chôdze som sa ocitol na kamennej ceste ktorá vedie do dediny Nelisar. Za sebou som započul dupot kopýt. Zvrtol som sa a uvidel som ku mne cválať 3 kone na ktorých sedeli mágovia-Draciaci. Všetci traja mali dlhé čierne plášte a na boku im visel meč na ktorej rukoväti bol znak stočeného draka.
Prefrčali okolo mňa a zastali hneď pri vstupe do dediny. Museli ešte predkladať svoje meno. Ja som iba okolo nich prešiel a strážny Dair iba zavolal: "Max, Alena už čaká a rýchlo aby si stihol týchto tu." A ukázal na zamračených mágov.
"Jasné už bežím." Zasmial som sa.
Urážať mágov nie je moc dobré ale tu je to všetkým jedno. Sme predsa najodľahlejšia dedina na západe. Tý z veľkých miest to tu nazývajú zapadákov. Prišiel som ku starému domu odkiaľ išla vôňa jedla. Hostinec u Al. Vošiel som dnu a položil som na stôl kôš. "Ty vždy vieš kde hľadať!" udivene vykríkla starenka Al.
Usmial som sa a nastavil ruku.
"Dva strieborniaky a zvyšok sú výdaje na tvoje ubytovanie, hovorím správne?" opýtala sa Al.
"Správne ako vždy." žmurkol som na ňu. "Už sú tu mágovia ,takže treba všetkých zvolať."
"Uff, zasa? Ty už máš 16. Možno ťa vyberú!" Vykríkla Al zatiaľ čo ostatný ktorý medzičasom stihli prísť súhlasne prikývli.
Ja som si len vzdychol a pokrútil som hlavou. Mágovia vstúpili do hostinca a dali si dole kapucne. Mnohí vykríkli.
Dvaja boli mladý a pekný 1. s hnedými vlasmi a modrými očami. 2. s blond vlasmi a zelenými očami obaja okolo 30 rokov ale ten tretí...
Jazva cez oko ,červené vlasy oranžové oči a pobavený výraz.
Všetkých videsila len tá jazva. Draciaci si dokážu všetko vyliečiť tak aby im nezostali jazvy. Teda okrem zranení spôsobených magickými zbraňami alebo mágiou.
"Alex." Predstavil sa ten s hnedými vlasmi.
"Pete." Blonďák sa jemne uklonil.
"Elsfir." Povedal červenovlasý.
Čudný výzor, čudné meno. Ale u mágov je to obvyklé.
"Dnes otvoríme fľašu a vypustíme Ruh." Povedal Pete.
Ruh je duch bez tváre. Vyzerá ako obrí zlatý oblak.
Už už chceli mágovia niečo povedať ale dedinčania ich nenechali: "Ten príhovor preskočte, každý ho tu už pozná naspamäť."
Mágovia ostali zarazene stáť. Dedinčania mágov nemajú moc v láske. Vezmú im 16 ročných chlapcov a dievčatá a potom už o nich nikdy nepočujú.
"Na čo čakáte? Otvorte už tú fľašu!" Skríkol Dair.
Mágovia sa ešte viac zamračili ale Elsfir nakoniec otvoril fľašku a vyletela odtiaľ zlatá žiara.
Začala lietať po miestnosti a vyberať.
Vybrala troch namyslených chlapcov z bohatých rodín a potom priletela späť ku mne. Chvíľu stála predo mnou a potom sa okolo mňa 3-krát otočila čo značilo výber a vletela späť do fľaše. Dair ma povzbudivo potľapkal po chrbte a spolu s ostatnými nevybranými odišiel z hostinca.
"Ešte dnes večer vycestujeme Do sídla mágov. Cesta bude trvať najmenej 5 dní ale to iba ak nebudeme mať ťažkosti a budete poslúchať." Povedal Alex. "A teraz sa bežte pripraviť o 3 hodiny vyrážame." A s týmito slovami mágovia odišli z miestnosti.
Okamžite som sa rozbehol po schodoch hostinca do svojej izby. Nemal som tu veľa vecí čo si zobrať.
Ako na zavolanie vbehla do miestnosti Al. "Vybrali ťa." Povedala so slzami v očiach.
"Nebola som si istá či ťa vyberú ale aj tak som ti nakúpila nové oblečenie a prichystala veci na cestu." Dodala rýchlo. A podala mi balík v ktorom bolo všetko.
"Budeš mi chýbať Max. Budeš chýbať všetkým."
"Aj vy mne."
Objali sme sa. Spoločne sme vyšli von a tam už stál Dair spolu s ďalšími dedinčanmi.
"Tento meč si obzeral už keď si bol malý, tak ti ho dnes darujem. V tvojich rukách bude viac užitočný ako u mňa na podstavci." Povedal Dair a zároveň mi podával ozajstný meč pre mágov.
Jemne som povytiahol meč z pošvy a uvidel som čiernu čepeľ. Hneď ako som začul otravné hlasy tých troch tak som meč zasunul späť a dal si ho na opasok.
"Hej! Škoda že musíš mať drevený meč a nie ozajstný!" Vysmievali sa mi. Odignoroval som ich, lebo som vedel že tvrdiť im niečo iné nestojí za to.
Oni mali honosné, drahé plášte z najlepšieho materiálu a kráľovské strieborné meče s drahokanmi. Nevýhodu týchto nových jasných, trblietavých plášťov a ostatných nablýskaných vecí si asi neuvedomili.
Bolo ich vidieť úplne všade. Nenápadná cesta bude omnoho ťažšia než som si myslel. Vtom prišli mágovia.
"Toto je snáď zlý sen." zašomral Pete a vymenil si veľavýznamné pohľady s ostatnými.
"Vyberte si kone a nech je to rýchlo."
Povedal Elsfir.
Štyri kone priviedli koniari. Tý traja sa hneď rozbehli k Víchrovi. Všetci dedinčania vedeli že je to ten najlepší kôň. Už, už chceli tý traja ponúkať veľa peňazí keď koniar povedal: "Tento patrí len Maxovi, pretože sa oňho staral a aj tak by nikoho iného Víchor nepočúval."
"Neviem ako sa vám všetkým odvďačiť." Povedal som.
"Tým že nezomrieš." Zašepkala mi do ucha Al.
"Pokúsim sa." Odpovedal som s úsmevom.
Vyskočil som na koňa a opätoval zarazené pohľady tých troch. Nikdy im totiž nikto neprotirečil. Ale, keď už aj mágovia začali byť netrpezlivý, naskočili na kone. Popohnal som svojho koňa a ešte predtým než sme vyšli z mesta som zamával dedinčanom.
Dobrodružstvo sa začína, pomyslel som si.
.