Kde bolo to bolo, žila v jednej odpornej krajine menom Slovensko nádherná princezná Heniatoy. Ona a jej rodina žili v zapadákovom meste Šaľa. Bývali v paneláku na siedmom poschodí. Každé ráno vstávala o 5:30 len aby stihla autobus do školy, ktorá ju vôbec nebavila.
V škole mala veľa kamarátok. Každý ju zbožňoval. Jej najlepšia kamarátka Diana s ňou každé ráno chodila na autobus.
Jedného dňa vstala neskôr ako obvykle. Keď z postele pozrela na mobil a uvidela koľko je hodín, bežala do kuchyne. Tam stála jej mama aj s otcom. Vedľa nich ležali zbalené kufre. Nechápavo na nich hľadela. Skôr ako sa stihla niečo spýtať, dobehol aj jej brat Adam. ,,Čo s to tu deje mami?"spýtala sa Heniatoy mamy. ,,Choď sa prosím ťa zbaliť. Dneska odlietame. Je to také prekvapenie, preto ti nepovieme kam. Utekaj už." A Heniatoy ju s radosťou poslúchla. Videla ako Adam urobil to isté. V izbe s treskotom otvorila skriňu. Spod postele vytiahla svoj kufor veľkosti Marsu. Zo skrine začala vhadzovať do kufra všetko čo jej prišlo poď ruku. Keď už bol kufor plný a skriňa prázdna, snažila sa zatvoriť kufor. No lenže on začal protestovať. Nie a nie sa zavrieť. Zavolala Adama aby jej s tým pomohol. Obaja si naň sadli. Po pól hodine neúspešného zazipsovania sa im to podarilo. Princezná Heniatoy odniesla kufor so chodby, kde už stali aj ostatné kufre. Posledný krát sa porozhliadla po byte. Zviezla sa dole výťahom. Pri aute stál otec, ktorý nakladal veci do auta. Vedľa neho stala jej najlepšia kamarátka Dia. ,,Musíme ísť. Ešte nás čaká cesta do Bratislavy. Lietadlo odchádza o štyri hodiny a musíme ešte počítať s kontrolou na letisku." Povedala mama Heniatoy. Henika sa len rýchlo rozlúčila s Dianou a utekala si sadnúť do auta. Naposledy jej z okna zakývala. Vyrazili na cestu.
Na letisku
Na letisko dorazili v predstihu. Už mali za sebou aj kontrolu batožiny. Sadli si na nepohodlné plastové stoličky a čakali, kedy oznámia ich let. Letisko sa začalo zaplňovať. Miest na sedenie ubúdalo. Posledné miesto pri Henike sa obsadilo. Hneď ako Henika zaregistrovala pohyb vedľa nej otočila hlavu aby videla narušiteľa jej osobného priestoru. No keď videla kto si k nej sadol prestalo jej to vadiť. Vedľa nej si sadol jeden z najkrajších chalanov akého kedy videla. Pohľadom sa zamerala na jeho tvár.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Chlapec pravdepodobne ucítil na sebe pohľad a tak otočil hlavu. Jeho pocit bol správny. Vedľa neho sedelo dievča v tvárou bohyne. Jej pohľad ho prinútil sebavedomo sa usmiať.
,,Umm... Mohol som si vôbec prisadnúť? Ani som sa nespýtal." Povedal so stálym úsmevom na ksichte. ,, A-áno. Mohol si si sadnúť. Vôbec mi to nevadí. A ako sa voláš?" Úsmev prišiel aj na Heninu tvár. ,,Cameron meno moje krásna pani." Povedal flirtovne. Heňa sa pubertiacky zachichotala. ,, A ako sa voláš ty? Je nezdvorilé sa nepredstaviť." ,, Volám sa Heniatoy. Kam letíš? Ja vlastne no neviem kam. Rodičia mi nechcú povedať." Vysvetlila situáciu Henika. ,,Ja letím do Kanady. Do Toronta. Tam bývam." ,,A čo si robil na Slovensku?" Spýtala sa Heňa. ,,Bol som pozrieť moju praprababičku na Kysuciach. Je veľmi chorá tak ma mama poslala jej doniesť lieky a čúčko." Ozrejmil jej svoj pobyt tu.
•Boeing Ponk Fluffy Heniatoy's unicorn smer Bratislava-Kanada je pripravený k odletu. Prosím pasažierov aby nastúpili na palubu.• ozýval sa letiskom hlas z reproduktora.
Cameron sa postavil:,,To je môj let. Už musím ísť. Rád som ťa spoznal krásavica." Povedal a už odchádzal. Otec Heniatoy sa postavil a viedol rodinu a lietadlu. Letuška si pozrela ich lístky a poslala ich na svoje miesta. Keď si Henika sadla na svoje miesto v prvej triede zostala v šoku. Vedľa nej na sedale sedel Cameron. ,,Máme na seba šťastie." Zasmial sa. ,,No to teda hej. Takže pravdepodobne ideme do Kanady." Povedala Heňa pričom si v hlave dala facku. /Ale Heňa kam inam by ste asi išli keď toto lietadlo letí len do Kanady?/
Cameron sa nad jej odpoveďou len zasmial. <Bože to je piča> pomyslel si.
Celý let sa rozprávali. Dozvedeli sa o sebe veľmi veľa. Stali sa z nich dobrí kamaráti. Rozprávali sa akoby sa poznali celý život. Let ubehol rýchlo. Ani som sa nenazdala a už sme pristávali. Cez uličku prechádzala letuška a oznamovala nám, aby sme si zapli pásy. Tak som bola zabratá do rozhovoru s Cameronom, že som ju viac-menej prepočula, alebo som ju len neregistrovala čiže som kašľala na pás. Zrazu ma však začalo hádzať dopredu a dozadu. Nevedela som čo sa deje. Mykalo mnou zo strany na stranu. Vyletela som zo sedadla a kotúľala som sa po uličke až som sa dostala s sedadlám svojich rodičov. Obaja sa na mňa nechápavo pozreli a pokrútili hlavou. Nevedela som sa postaviť.
Heniatoy's POV
Letuška za mnou pribehla ale ani ona nebola dostatočne silná na to, aby ma vytiahla aspoň do sedu. Nevedela som si rady. Ležala som hlavou v smere môjho sedadla čiže som nevidela ako sa Cameron tvári. Zrazu som pocítila dve silné ruky pod pazuchami a hneď na to ako sa moje telo dvíha. Nakoniec som skončila v jeho náruči keď ma držal jednou rukou v ohybe kolien a druhou si ma pridržal na chrbte. Bolo to tak milé, že mi prišiel pomôcť. Pomaly sa so mnou na rukách otáčal, aby ma preniesol späť na naše miesta. Ako sa otáčal tak nezaregistroval opierku sedadla pri mojej hlave. Zrejme nechcel byť za trápneho a tak sa otočil rýchlo. To spôsobilo bolesť mojej hlavy z toho, ako mi ju buchol o sedadlo vedľa.
Skríkla som na celé lietadlo. Letuška sa na nás vykašľala a už sa o nás nestarala len mi chladným hlasom povedala nech si konečne zapnem pásy. Keď už sme konečne sedeli na svojich miestach a konečne aj pripútaní tak som sa pozrela na Camerona a unikala som sa aj cez bolesť hlavy.
,,Ďakujem že si mi pomohol. Nemohla som sa dvihnúť."
,,Nie je za čo ďakovať. Rád som pomohol." Usmial sa späť ale o tom ako mi buchol hlavu sa ani nezmienil. Nechala som to tak. Predsa... je to krásavec tak kvôli nemu aj niečo pretrpím. Aspoň už viem aké svalnaté má ruky. Pristátie prebehlo bež väčších problémov a už sme aj vychádzali z lietadla. Pri dverách stála letuška a s úsmevom na perách ďakovala za to že sme i vybrali ich spoločnosť a popriala každému príjemný pobyt v Kanade.Akonáhle som sa pri nej zastavila sa úsmev jej z tvare zmizol a nahradila ho nejaká odporná grimasa.
,,Neďakujem že si si vybrala našu spoločnosť a prosím už nikdy do nášho lietadla nenastúp. Príjemný pobyt." To bolo všetko čo mi povedala.
Ja som sa na ňu len sebavedomo usmiala a išla som si zobrať batožinu. Cameron bol hneď za mnou. Cítila som jeho mentolový dych na svojom krku. Išiel tak blízko sa mnou, že mi až stúpil na pätu tak, až mi vyžil topánku a ja som padla. No zeme som sa nedotkla lebo ma zachytili jeho pevné ruky. Cameron ma zdvihol, usmial sa a pokračoval v chôdzi. Nevadilo mi že sa mi neospravedlnil. To že je kriplavý musí mať po rodičoch.
