Iný život

Kapitola 3 - Zoe

,,Pristávame!" ohlasuje letuška. Óóó nie! Pristávanie najviac z cesty lietadlom neznášam. Rýchlo zatvorím oči a pridržím sa sedadla.

,,Ste v poriadku?" opýta sa ma žena sediaca vedľa mňa svojím americkým prízvukom. Rýchlo otvorím oči a pozriem sa na ňu.

,,Áno," jemne sa pousmejem, ,,len mám trochu strach z pristávania."

Žena sa na mňa usmeje. ,,Skúste zatvoriť oči a myslieť na niečo pekné, skúste sa odreagovať od tohto sveta. Pomáha to!" Pousmejem sa a riadím sa podľa pokynov, ktoré mi žena poradila. Čiže, zatvoriť oči a myslieť na niečo pekné. Hmmm... budem myslieť na môj nový život! Čo si budem variť? Hneď ako odídem z letiska by som mohla zájsť do supermarketu a kúpiť si cestoviny a tuniaka. Jasné mám to! Na obed a na večeru si spravím cestoviny s tuniakom!!! Načo ešte budem myslieť?? OMG! Ja viem! Budem chodiť do fitka na zlepšenie kondičky! Konečne budem mať čas. A nakúpim si milión kúskov oblečenia. Nie! Peniaze! Veď si musím nájsť brigádu! Musím si ju nájsť čím skôr! Ale, kde si ju mám hľadať? Budem behať po celom Londýne ako debil, ktorý si hľadá brigádu?? To nie! Je to až moc šialené! A čo cez internet?? Skúsim si kuknúť niečo cez internet... ,,Dúfam, že ste mali príjemný let! Prosím opustite priestory lietadla!" ohlasuje pilot. Čo?? To sme už pristáli?? Rýchlo sa postavím schmatnem kabelku, skontrolujem, či mám všetko a idem si po svoj kufor. Páni! Tá žena mala pravdu! Úplne som sa odreagovala od tohto sveta! Rýchlo si vezmem kufor a utekám ku vchodu letiska, kde by ma ( alebo skôr nás ) mala čakať pani Perkynsová. Rýchlo utekám cez letisko, aby ma náhodou nezabudli. A som na mieste! Rýchlo pribehnem ku skupinke ľudí s kuframi. Všetci sa na mňa pozerajú tým takým pohľadom: Aký blázon to tu prišiel?

,,Dobrý deň! Vy ste pani Perkynsová?" opýtam sa.

,,Áno! A ty musíš byť Sarah Parkerová!"

,,Áno! To som ja!" Pani Perkynsová mala dlhú karovanú sukňu a bielu blúzku, ktorá vykukovala z čierneho svetra a okolo krku mala obmotaný šál so vzormi snehových vločiek. Veľmi sa mi páčil jej štýl! Napriek tomu, že má 59 ( viem to z internetovej stránky o vzdelávacích programoch v Londýne ) vidieť, že si dá na sebe záležať a to sa mi páči!!!

,,Milí študenti! Tak ja vás vítam v Londýne a dúfam, že sa vám tu bude na vzdelávacích kurzoch páčiť!" popri tom nám rozdala mapy Londýna, aby sme sa náhodou nestratili a taktiež nám dala aj nejaké papiere týkajúce sa kurzov.

,,Soboty a nedele máme voľné!" vykríkol chalan prezerajúc si papiere o kurzoch. Všetci sa jemne zasmejeme. Konečne mám pocit, že z nás bude dobrá parta! Je tu presne 16 ľudí, s ktorými strávim pól roka. Páni! Neviem si to ani predstaviť!

,,Dobre študenti! Mapy Londýna máte a aj papiere o kurzoch máte! Myslím, že je načase ísť do ubytovní a trochu vám Londýn popredstavujem!" Cesta z letiska bola príšerná. Išli sme totižto autobusom, ktorý bol ešte menší ako mikrobus. No tak dobre! Možno nebol až taký malý, ale určite nebol určený pre sedemnástich ľudí. Našťastie cesta trvala len 5 minút, takže sme sa tam nerozpučili. Keď som vystúpila z autobusu ovial ma studený vánok vzduchu a ihneď som sa zababušila do bundy. Niekde v kabelke som mala šál a čiapku, ale z nejakého dôvodu som bola lenivá si ich vybrať.

,,Tu sú vaše ubytovne decká! Ehmmm... teda študenti." ukazuje na bielu budovu. Pravá londýnska stavba! - hovorím si. ,,Úžasné!" vyhŕkneme všetci spoločne. Potom vojdeme dnu. O môj Bože!!!! Už sa neviem dočkať, kedy sa ubytujem! Ale najviac sa teším vedľa koho budem mať izbu. Celá od nadšenia sa chvejem. Každé poschodie má 4 izby. Pomaly sa presúvame z poschodia na poschodie.

,,Na druhom poschodí býva: Zoe Lohan, Aron Williams, Sarah Parkerová, Adam Frank." číta z papieriku pani Perkynsová. ,,Takže si odložte veci a pôjdeme sa ešte prejsť!" rozkáže nám. Ešte nám podá kľúče do ruky a opäť idú o poschodie vyššie. Ja mám izbu 7! Moje naj číslo. Všetci štyria si otvoríme dvere a rýchlo sa zabuchneme. Páni! Tá izba je božská!!! Odložím si kufor a vyberiem si z kabelky nepotrebné veci, aby som ju nemala takú ťažkú. Obmotám si okolo krku sivomodrý šál a ku tomu si dám modrú čiapku, ktorú mi uštrikovala moja babka. Jesenné počasie býva v Londýne krásne! Hovorím si, keď sa pozerám cez okno. Ešte mám čas, tak si tu poobzerám svoju izbu, ale ešte pred tým som napísala otcovi, aby vedeli, že som OK. A teraz sa môžem pustiť do prezerania mojej izby! To je tak dokonalé. Posteľ je veľká a má krásne kvetinové povlečenie. Akokeby vedeli, že táto izba bude patriť dievčaťu, tak ju aj tak pripravili. Kúpeľňa nemá vaňu, ale to vôbec nevadí. Napriek tomu je kúpeľňa tiež luxusná. Steny izby sú pieskovej farby a podlahu pokrýva krásny telový koberec. Popri prezeraní izby počujem klopanie na dvere. Rýchlo otvorím dvere a nazriem, kto klope.

,,Ahoj! Ja som Zoe!"

,,Ahoj!"

,,Ehmmm... máme vedľa seba izby, tak som si povedala, že by sme sa mohli skamošiť a tak!" namietne Zoe s malou nervozitou, v jej hlase. Kabelku si drží v dvoch rukách, ktoré má rôzne prekrížené od strachu.

,,Jasné! Veľmi rada sa s tebou spriatelím! Ešte som sa tu s nikým nezoznámila! Ja som Sarah."

Potrasieme si rukami a zasmejeme sa.

,,Nejdeme už dole?" namietne Zoe a ukáže na schody.

,,Máš pravdu! Už by sme mali ísť!" Schmatnem kabelku a utekáme dole.

Kým nám p. Perkynsová predstavuje Londýn so Zoe sa rozprávame ako naozajstné kamarátky. Bavili sme sa o kamarátstve, o našom živote a o našich sklamaniach. Dohodli sme sa, že skúsime na to zlé zabudnúť a naplno sa venovať filozofii a ľuďom okolo nás.