Iný život

Kapitola 14 - Lisa

Prebudím sa. Počujem len pípanie rôznych prístrojov, na ktoré som pripojená. Keď poriadne rozlepím oči vidím len biely strop a nad sebou kopec bielych, žltých, ružových a mnoho dalších balónov.
,,No konečne.'' ozve sa nejaký hlas.
Oči nasmerujem na smer hlasu, ktorý sa ozval. Je to Zoe!!! A vedľa nej sedí aj Adam s Aronom.

,,Ako sa máš?? Je ti dobre?" spýta sa Zoe.

,,Áno, je mi fajn."

,,Ani neveríš, ako sme sa zľakli. Vystrašila si nás." prehovorí Aron.

,,Fakt sme sa báli." hovorí Adam. Usmejem sa, keď v tej radosti upriamym zrak na dievča, ktoré leží vedľa mňa. Je tiché a pozerá sa na nejakú fotografiu, ktorú drží v rukách.

,,Ako sa voláš??" opýtam sa jej.

,,Ideme si dať kávu..." šepne mi Zoe do ucha, aby som sa mohla s neznámou dievčinou trocha porozprávať. Keď ale odídu, neznáma stále neodpovedá.

,,Ja som Sarah, pozri nemusíš sa hanbiť, ja som tiež len človek." poviem. Ale dievča sa len stále pozerá na fotku.

,,Môžem sa pozrieť?" ukážem na fotku. Keď vtom mi ju neznáma dá do rúk a zazriem jej nehybné slzy na lícach. Na fotke je neznáma a nejaké dievčatko zhruba vo veku mojej sestry, v krásnych bielych šatičkách. Obidve sa smejú pred veľkou bránou čarovného Disneylandu.

,,Ja, ja... ja ju už možno nikdy neuvidím." povie dievčina a pozrie sa na mňa. Ja jej opätujem pohľad.

,,Čo sa stalo?" opatrne sa spýtam a znova sa pozriem na fotku.

,,Ušla z domu." povie dievčina. Pozriem sa na ňu pohľadom ako čo ??? Ušla z domu... vážne??

,,No vieš," hovorí, v jej hlase počuť ľútosť, ,,boli sme samé doma. Dostala som záchvat paniky, ktorému v poslednej dobe podlieham dosť často. Začala som byť z ničoho nič podráždená, nevedela som sa ovládať. Keď vtom prišla do izby. O niečo ma prosila, no už ani neviem o čo, lebo som ju hneď prerušila mojím vrieskaním, že ju neznášam a že prečo musí byť moja sestra. V poslednom čase som mala pocit, že sa stále starám len o ňu a že jej darujem cely svoj život. Keď prišli naši, doma už nebola...'' hovorí. Hneď ako hovorila o tom, že mala v poslednom čase pocit, že svoj život daruje sestre, spomenula som si na svoj život. Som sťastná, že takéto paniky nemám.

,,To mi je fakt ľúto. Koľko má sestra?" spýtam sa.

,,Má osem. A inak volám sa Lisa."

,,Teší ma," usmejem sa, no úsmev mi neopätuje. Ani sa jej v tejto chvíli nečudujem.

,,Bojím sa, že sa už nevráti. Že ma bude do smrti neznášať. Alebo čo, ak sa jej niečo stalo?! Čo ak ju zrazilo auto alebo jej niekto ublížil... ja, ja..."

,,Lisa," preruším ju, ,, bude to v poriadku. Nemôžeš sa toľko trápiť, aby sa ti ešte viac nezhoršil stav. Viem, určite to je pre teba ťažké, ale ver mi, prosím." darujem jej jedno veľké objatie.