Belangerova Čajka

Deň, keď sa všetko pokašľalo, časť druhá

Moje chvíľkové šialenstvo ma paradoxne doviedlo až k samotnej oáze pokoja. Mestský park som vždy považoval za miesto, kde si dokážem oddýchnuť a porozmýšľať o hocičom. Iba tam som sa ako tak dokázal odosobniť od naozajstného života plného klamstiev a podvádzania.

Vzduch bol horúci, no malomocný vietor vanúci od umelého jazierka znižoval jeho účinok a spríjemňoval tropické popoludnie. V tieniku tmavých dubov to bola ozajstná letná idylka, teda okrem toho, že ja som sa cítil ako malé decko, ktorému spadlo lízatko do piesku. Proste nafigu.

Sedel som na jednej z tých drevených lavíc, čo sú vkuse podriapané od všivavých veveričiek. Sledoval som šťastné deti zberajúce psie hovienka holými rukami, a v tej chvíli som si tak prial byť znova v ich veku. Žiadne starosti, iba prsty od čokolády a futbal v strede cesty. Čas plynie, ako raz povedal Homér, či nejaký iný múdry filozof.

Čo sa to so mnou deje? Pýtal som sa sám seba. Márne som hľadal odpoveď, vedel som, že je to zbytočné. Na takéto otázky človek ťažko nájde rozumnú odozvu. To, že som spravil najväčšiu chybu v mojom živote, som si stále neuvedomoval. Teda bolo mi jasné, že za ten incident v triede ma najskôr vyhodia, pretože riaditeľ Ferguson ma už viackrát mal prestretého na jeho koberčeku. No netušil som, aký dopad to celé bude mať na moju krehkú osobnosť. Na krehkú osobnosť chudáka Jima Rosa.

Bolo mi skutočne do revu, no na verejnosti som to dokázal udržať. Bolo by to príliš citlivé, navyše plač by všetko ešte zhoršil.
Najviac mi bolo ľúto toho, že som si úplne dosral vzťah s pani Bucknerovou. Jerry pred ňou zahraje také dokonalé divadlo, že si bude o mne myslieť do konca svojho života iba to najhoršie. Nabetón.
Mohlo to medzi nami dopadnúť oveľa lepšie, nebyť jej debilného syna. Preklínal som toho malého smrada, čo mal sotva pätnásť rokov, no stihol zničiť už jeden nádejný život. V tej chvíli som sa hneval sám na seba, že som mu jednu nestrelil. Bez pochýb by si to zaslúžil.

Sledoval som asi päťročného chlapčeka lízajúceho zmrzlinu. Vedľa neho stála jeho mama s kočíkom, v ktorom zrejme bolo ešte jedno dieťa.
Uprene sa dívali na jazierko, kde sa práve umývali kačky. Malý chlapec bol z nich úplne unesený, zdalo sa, že zabudol aj na zmrzlinu. Tá sa začala v horúčave roztápať, tiekla mu po prstoch a kvapkala na chodník, no ani to si nevšímal. Najdôležitejšie boli pre neho kačky. Nakoniec chlapca zo zamyslenia vytrhol až neposlušný kopček zmrzliny, ktorý zliezol z kornútka a pristál na jeho nohe v sandálke.

Práve vtedy som si uvedomil, aké ironické to je. Kornútok som bol ja a kopčeky predstavovali moje starosti. Tlak môjho okolia spravil so mnou to, čo spravilo zmrzline teplo. Prinútilo ju obetovať, vzdať sa. A práve to som robil ja, vzdával som sa.

"Počul som, že si mal dnes skrátené vyučovanie," vydesil ma akýsi hlas spoza môjho chrbta. Hneď som ho však spoznal, preto som sa ani neobzrel.
"Bohovo skrátené, možno o polhodinu."

Nebol to nik iný ako môj najlepší kamarát Elvis Clifford. Jeho otec miloval Elvisov spev, preto ho nazval po ňom. Vraj to urobil na jeho počesť, no on to aj tak nikdy neocenil. Možno preto, lebo to bolo trochu čudné meno pre černošského chlapca. Nakoniec sa s tým aj tak zmieril.
Dôležitý fakt bol ten, že Elvis pracoval ako učiteľ na tej istej strednej škole ako ja. On však učil matematiku, ktorá bola vždy narozdiel od geografie váženým predmetom. Tým pravdaže vzbudzoval u ľudí oveľa väčší rešpekt. Naozaj som mu ho závidel.
Určite som mu ale nezávidel jeho život, ktorý bol minimálne taký mizerný ako ten môj. Elvis mal tridsaťdva rokov a malé dieťa, ktorému umrela matka pri leteckej havárii pred štyroma rokmi. Na to si pamätám veľmi dobre, v správach vtedy o ničom inom nehovorili.