Belangerova Čajka

Lepší zlomený nos ako zlomené srdce, časť piata

Môj sluch prebrala k životu obrovská vrava poskakujúca z miesta na miesto. Spleť vysokých a nižších hlasov sa približovala a vzďalovala zároveň, v jeden moment som počul krik jasný ako výstrel z dela a hneď na to iný, vzdialenejší, akoby pochádzal až z iného sveta. Všetko som počul zreteľne, no nemohol som sa ani pohnúť. Časti môjho tela ani neexistovali, nevedel som, kde mám hlavu, kde mám nohy alebo plecia. Pud sebazáchovy ma prinútil nadýchnuť sa, no len čo som to skúsil, žilami mi prebehli milióny dlhočíznych ihiel, ktoré prenikli hlbokou bolesťou až do špiku tej najmenšej kostičky v mojom tele. Práve tento šok ma paradoxne prebral k životu.

Odlepil som hlavu zo zeme, aby som sa nadýchol ústami. Do pľúc sa mi nalial oheň, vypálil mi celé vnútro a škrtil ma svojimi plameňmi, až kým som si na ne nezvykol.

Snažil som sa odlepiť od páliaceho asfaltu, no cítil som sa ako roztopené lízatko zapadnuté v pieskovisku. Bol som zmätený, chvíľu mi trvalo kým som prišiel na to, kde som. Vtom som si konečne začal cítiť všetky časti môjho tela, a to veru nebola žiadna psina. Obzrel som sa a zdretý som bol ako kôra zo stromu, namojdušu. Potom som si sadol a z nosa sa mi vtedy stal hotový krvavý vodopád, od ľaku ma takmer vystrelo, to vám poviem. Hneď mi prišlo na um, že som si ho zlomil, inak by tak nekrvácal. Bál som sa ho dotknúť a bál som sa hocijakého iného pohybu, ešte stále som sa totiž cítil ako nešťastné klbko bolesti.

V okamihu nato mi začal fungovať aj mozog. Oči mi zablúdili na bezvládny bicykel ležiaci len kúsok odo mňa. Až vtedy mi to všetko došlo. Jim, ty idiot, tie preteky ešte stále neskončili!

Mali ste to vidieť. Vystrelo ma na nohy ako pružinu, schmatol som môjho tátoša a upaľoval som do cieľa ako splašený. Nevnímal som bolesť, bol som odhodlaný vyhrať tie sprosté preteky aj keby ma to malo stáť život.

Obzrel som sa ponad plece a vydýchol som si. Nikto spoza zákruty ešte nevychádzal. Nádej na víťazstvo mi dodala nadľudskú silu, zaberal som do pedálov akoby ma naháňal medveď alebo čo. A to naozaj nepreháňam, Tiffany sa ráta za plnohodnotného medveďa.

Davy šaleli. Je možné, že mi vtedy kúsok trešťalo v gebuli, no naozaj, kam som sa len pozrel, všade boli ľudia a čosi vykrikovali, smiali sa a ukazovali na mňa prstom. Ich smiech prejde, keď im konečne dojde, že sa dívajú na nového šampióna Camdenu.

Pozbieral som zvyšky svojich síl a aj napriek ukrutnej bolesti som došprintoval ten kúsok cesty, ktorý mi chýbal k vytúženému víťazstvu. V cieli na mňa čakali celé zástupy ľudí, hmýrili sa v ňom ako mravce, no narozdiel od nich neboli vôbec organizovaní.
Odrazu sa mi zahmlilo pred očami, zatočila hlava, a po letmom vystretí rúk na oslavu môjho víťazstva som sa bezvládne zrútil na zem.

* * *

Už si veľmi nepamätám, čo presne sa stalo, no to najdôležitejšie, čo vám musím prezradiť, je azda to, že som sa prebudil v akejsi cudzej posteli. Bola mäkučká ako obláčik, vtedy som si pomyslel, že som umrel a dostal sa do neba. V tom momente by mi to zrejme až tak nevadilo, pocit to bol super.

Cez závesy do izby prenikali jasné lúče ranného slnka. Ich teplo pošteklilo môj nos (vtedy som si pravdaže ešte absolútne neuvedomoval, že ho mám na cimpr-campr roztrieskaný) a prebralo ma do stavu o trochu menej opísateľnejšieho než číre delírium. Cítil som sa ako budhistický mních nadopovaný nirvánou od hlavy až po päty. Nepýtajte sa ma prečo alebo ako, ja sám neviem, či som bol vtedy tak úplne pri zmysloch. Doteraz mi z toho celého treští v gebuli, lebo si na to neviem dostatočne spomenúť.

Ako správny cestovateľ v čase som nemal ani trpasličieho poňatia, ako dlho som bol "na ceste" mimo reality. Bolo to niečo ako blúznenie, no také príjemné, nie také obyčajné, keď vám idú vyliezť oči z lebky.