Belangerova Čajka

Posledný deň Adolfa Millera

Ráno bolo horšie ako z japonského hororu s nízkym kapitálom.

Zobudila ma, ako inak, čajka. Tá potvora na stotisíc percent vedela, že som minulú noc prepil, a preto v to osudné ráno škriekala ešte intenzívnejšie. Najprv som si schuti zanadával a potom som šiel hľadať Millerov revolver.

To vyslintané prasa si spokojne hovelo na preležanom gauči s trenkami na pol žrde a odfukovalo si svoju obľúbenú symfóniu. Vidieť niečo také takmer každé ráno vo svojom živote by vás demotivovalo od hocijakej časovo kontinuálnej činnosti, ktorá by viedla k ďalšiemu podobnému ránu ako toto.

Včerajší deň mi pripadal ako nejaký veľmi zlý sen alebo kanadský žartík podobného zrna. Neviem, čo by bolo horšie. Včerajšie "skrátené" vyučovanie a večer so Summer ma úplne vykoľajili z normálneho životného režimu. Akoby som už nemal dosť problémov a nespokojných žien na krku.

Moje rozhodnutie odísť do Alabamy však búrlivú noc prežilo. Bola to doslova jediná vec, ktorá ma ešte udržiavala pri živote, jediná šanca vyhrabať sa z tejto sociálnej žumpy. Povedal som si, že plamienok nádeje v sebe budem živiť tak dlho, dokým žijem ja sám.

Pozberal som sa z postele a pochválil sám seba za to, že som sa v takom stave dostal domov a dokonca do vlastnej postele. Z recesie som sa pozrel do zrkadla a bol to pohľad za všetky zlaté. Vyzeral som ako ranný Belanger a to je teda naozaj strašné, horší bol totiž už len nočný Belanger. Rýchlo som si prečesal vlasy prstami, aby som nevyzeral až tak biedne ako ten korunovaný blázon.

"Bacha na psa! Bacha na psa!" zakvičal Miller zo sna. Aj keď sa vyvaľoval až v obývačke, trhlo mnou akoby mi pri uchu vybuchol delobuch. Zrejme práve mal nejaký z jeho zlých snov o psovi, ktorý ho uhryzol do zadku. Odtiaľ tkvela tá jeho preslávená fóbia.

V to ráno som sa poriadne vydrhol a špinu spolu s matnými spomienkami zo včerajšieho večera som so seba spláchol studenou vodou. I tak mi bolo nesmierne mizerne, vtedy som však netušil, že ozajstná katastrofa je ešte len na ceste k najväčšiemu smoliarovi na svete, teda mne.

Všetko sa to udialo krátko po tom, čo sa Miller zobudil zo svojej nočnej mory a preniesol ju na mňa. Síce som so psami nikdy v živote problémy nemal, každý máme svoje najhoršie fóbie a predstavy.

Sedel som v kuchyni a sledoval hŕbu neumytého riadu. Akosi mi pripadala fascinujúca, pri pohľade na ňu sa mi rozmýšľalo podstatne ľahšie. Snažil som sa prísť na to, čo dnes budem robiť. A vtedy prišiel Miller, aby mi dosral celý deň.

“Ahaho, učiteľko.”

“Miller,” zatváril som sa ako zavináč v octe.

“Nemal by si byť v škole, hm?”

“Myslím, že ty potrebuješ viac školy ako ja.”

“Ha, ha, ha. Chlapec nám pojedol všetkú vtipnú kašu v dome.” Miller podišiel k chladničke, otvoril ju a na ex vypil jedno pivo. Pravidelný ranný rituál bol vykonaný.

Plechovku hodil do drezu a mne vtedy napadlo, že by som mu niekedy mohol napustiť pivo niečím zábavným, najlepšie nervovým jedom.

Letmý pohľad von oknom mi prezradil, že slnko sa už začalo škriabať vysoko na oblohu, a že by som mal radšej pohnúť kostrou, ak chcem mať zo seba na konci dňa dobrý pocit. Mal by som začať s upratovaním toho bordelu, no rozhodne tým nemyslím tie Himaláje špinavého riadu v kuchyni, ani Odpadkový masív v obývačke. Mal by som si najprv pozametať v živote, aby v ňom prvýkrát mohol zavládnuť poriadok.

Miller sa však nedal odbiť.

“Čo by si povedal na takú malú pôžičku pre starého parťáka Millera, hm, kamoško?” prehovoril totálne teplým hlasom a strčil mi naslinený malíček do ucha. Mohol som si myslieť, že vo vykrúcaní jeho tlstého zadku a ošívaním sa pred mojimi očami budú prachy. Zase sa ožral ako prasa a všetko minul, alebo mu len nevyšiel ten poisťovací podvod s nafingovaným psím uhryznutím, ako to rád teatrálne skúša v parku na ľudí s mopslíkmi.

“Peniaze nemám, pamätáš si?” odtiahol som sa ďalej od jeho hnusného prsta. “Ktosi mi zabudol zaplatiť posledné štyri podnájmy a dokonca tvrdí, že mu ich ukradla straka.”

“Kámo, ale aká bola veľká! Normálne priletela z dákej riti a hneď šla po peňaženke, ako moja trafená bývalá!” zasmial sa a rukami napodobnil orla s dvojmetrovými krídlami. Nebudem vám opisovať celý ten hrôzostrašný zážitok, stačí, keď budete vedieť, že som si ho musel vypočuť pätnásťtisíc tristo deväťdesiatšesťkrát.

Bolo neskutočne ponižujúce znova počúvať túto detinskú báchorku. To naozaj nestojím ani za to, aby si Miller pre mňa vymyslel uveriteľnejšiu výhovorku?

“Straky však nežerú peňaženky, Miller. Skúšal si ju sledovať?”

Na jeho tvári sa odrazu objavila nádej, vyzeral ako malý chlapec, ktorému rodičia sľúbia novú hračku, ak zje tú brokolicu, čo tak strašne nenávidí. Až po chvíli mu,  chudáčikovi, došlo, že celý incident so strakou si len vymyslel, a že jeho prachy sú už dávno fuč. Stál v kuchyni ako kôpka nešťastia a spomínal na svoje nebohé prepité peniaze.

Zo svojho smútku však rýchlo precitol.

“Cez víkend volali z elektrárne. Vraj máš zacálovať faktúru, inak ťa nadobro odstrihnú, kamoško,” usmial sa a potľapkal ma po pleci. Prisámbohu som mal chuť mu jednu streliť. Ako vždy.

Takéto výhražné telefonáty nie sú pre mňa nič nové, tak som len mykol plecami a zhltol jeden aspirin. Príšerne ma zo včera bolela hlava, no možno nie je na vine ani ten alkohol, ale Summer, to ona ma kompletne vyviedla zo stavu pohodlnej otupenosti. Vedel som, že my dvaja sa ešte určite stretneme, na to by som dal vlastný krk. Mal som z toho zlý pocit, viete si to predstaviť. Nabudúce ma nadroguje, zviaže a celkovo si dá pozor, aby som jej tentokrát neutiekol. Asi si myslíte, že som paranoidný, no ak ide o Summer, jeden nikdy nevie.

“A hneď potom ti volala tá ženská so psom.”

Miller delí ženy na dve skupiny podľa toho či psa majú, alebo nie. Ostatné ho nezaujíma.

“Dofrasa, aká ženská so psom?” Ani zaboha som si nedokázal spomenúť. Prečo by som Millerovi táral o nejakej žene s domácim maznáčikom?

A presne vtedy mi všetko došlo.

“Crystal? Pani Bucknerová? Ona nemá psa.”

“Hej, presná tá volala.”

Tak predsa len zavolala! Rozžiarili sa mi oči od šťastia, nakoniec vôbec nemusí byť pravda, že ma všetci chcú len zbiť a hodiť do jazera s betónovým panelom na členku. Moja eufória však netrvala dlho, vzápätí som si spomenul, že od toho  dlho očakávaného telefonátu som stihol jej diabolského syna v škole takmer prizabiť.

“A to mi vravíš až teraz? Prečo si ma nezavolal? Celý víkend som bol naschvál doma len kvôli tomu, Miller!” totálne som sa rozzúril. Ten pajác nie je dobrý ani len na to, aby vykonal takú podradnú a primitívnu činnosť akou je oznámiť, že mi volala pani Bucknerová. Myslel som, že ma trafí šľak.

“Sedel si vtedy na hajzli,” zasmial sa. Následne si sadol svojou tučnou riťou do drezu a predstieral, že je to záchod. Vypatlanec.

“Preboha, dúfam, že si jej to nepovedal! Mal si si niečo vymyslieť, napríklad, že zachraňujem susedovu mačku uviaznutú na strome!” Paradoxne som si vtedy predstavil, ako zachraňujem Belangerovu čajku. Pche, to by som nikdy neurobil.

“Povedal som jej, že si sral.”

A vtedy medzi mnou a pani Bucknerovou zhasol posledný plamienok vzájomnej príťažlivosti.