Belangerova Čajka

Lepší zlomený nos ako zlomené srdce, časť tretia

“Tebe tuším vážne preskočilo,” povedal Dave. Tresol si dlaňou po čele na znak môjho šialenstva.
“Ja v tom nevidím žiadny problém,” snažil som sa obhájiť. Pred Davom možno, ale sám pred sebou? Vylúčená vec. Uvedomoval som si, že lži, ktoré som narozprával Joanne, ma budú stáť veľa.
“Preboha, veď ťa tam roznesú v zuboch ako plyšáčika na hranie!”
“Príliš to prežívaš, daj si pohov.”
“Vraj ja! Človeče, ja som tie preteky už videl, viem, čo je to za samovraždu!”

Cyklistické preteky v Camdene neboli oficiálne, neboli ani nikým organizované, neobsahovali pravidlá, ktoré sa zvyčajne férovo dodržiavajú. Tieto preteky sa dali považovať za demoličné derby frajerov na dvoch kolesách, kde sa bomba do ksichtu súpera nerátala ako hrubé porušenie najprirodzenejších morálnych noriem, ale ako zásah za sto bodov, po ktorom vám patrí náležitý obdiv.
Vždy súťaží iba hŕstka súťažiacich, pričom len zopár vyvolených preteky vôbec dokončí. Samotný víťaz teda obyčajne býva aj tá najväčšia sviňa celého podujatia. Každý si na to za tie roky zvykol. No ja som bol iba neskúsený nováčik. Nemal by som ani poňatia do čoho sa púšťam, ak by mi to Dave predtým neprezradil.

“Nemôže to byť až také hrozné,” zamračil som sa.
“Že nemôže…” pokrútil hlavou Dave. Začal si hnusne dlhým nechtom špárať v želiezkach. Veci išli vždy do tuhého, ak sa Dave začal špárať vo svojich želiezkach.
“Inak by to už určite zakázali.”
“Čo chceš mať napísané na hrobe, Jim?”
“Rodičia sú zvedaví, nedovolili by to.”
“Čudný výber, neviem, či to už niekto mal napísané na hrobe.”
“Nie, Dave, celé to je prehnané. Stavím na to kožu.”
Rozum mi vravel niečo iné, no moje srdce chcelo iba jediné. Získať Joannu. Buď ju, alebo nič.
“Tak čo chceš mať napísané na tom hrobe?”

Nechcelo sa mi veriť, že tie posrané preteky mohli byť také hororové. V Tolede sme na dvoch kolesách pretekali v jednom kuse, a niekedy to bol tiež poriadny masaker. Preto som sa cítil celkom pripravený, doma totiž neexistoval rýchlejší chlapec ako ja.

Joannu som v priebehu týždňa stretával iba sporadicky. A pritom počasie bolo nádherné, priam idylicky vhodné na svieže zmrzlinové prechádzky a nezabudnuteľné večery s gitarou pri ohni. Každý deň som chodil do parku s nádejou, že ju zazriem práve tam, no zakaždým som mal smolu. Navyše vždy, keď sme sa náhodou stretli, som nebol sám, ale s Davom, a pred ním som sa k nej nemohol prihovoriť. Na chvíľu som si dokonca začal myslieť, že Joanne na mne už nezáleží, no potom sa po celom dni zjavila na opačnej strane ulice a nenápadne mi zakývala. Mal som chuť na všetko sa vybodnúť, no jej úsmev mi dodal silu na to, aby som pokračoval.

Stále mi však po rozume behal ten najvážnejší problém. Proti starším súperom som si veril, cítil som, že to dokážem pre Joannu vyhrať. Avšak ešte stále som sa na Camdenské derby neprihlásil. Práve z toho som mal najväčšie obavy.
“Budeš to mať ťažké, nikoho tam len tak nepustia,” povedal Dave. Obrátil sa ku mne a skúmal ma svojím kyslým ksichtom.
“Určite majú ešte jedno voľné miesto.”
“Jim, povedz mi prepánajána, prečo sa do niečoho takého vôbec púšťaš?”
Dave bol všeobecne blbý, no niektoré jeho otázky vedeli trafiť klinec presne po hlavičke.
“Nikto ma tu nepozná, to je moja výhoda. Ak v nedeľu zvíťazim, zapíšem sa do Camdenských kroník ako legenda.”
“Alebo mŕtvola.”

Do nedele chýbali ešte štyri dni, keď som konečne nabral odvahu sa na preteky prihlásiť.

Dave mi povedal, že by som to mal skúsiť u miestnej bandy namazaných frajerov, ktorých vraj vedie nejaká Tiffany. Na záver dodal, že nezodpovedá za prípadnú ujmu na mojom zdraví.
Netušil som, prečo by som sa mal báť nejakého dievčatka, ja sám som bol na svojich trinásť rokov celkom vysoký, i keď trochu vyziabnutý, no stále som vzbudzoval dostatočný rešpekt. Uvedomoval som si, že by ma Dave za tieto úvahy pekne vytrestal, asi preto som sa s ním o ne už radšej nedelil.