Belangerova Čajka

Nočná mora z Delph Street

Musel som skúsiť napraviť to, čo Miller tak chladnokrvne posral. S Crystal sme spoločne vychovávali krásny vzťah, ktorý mimochodom určite nebol založený na známosti cez jej zakrslého fagana. Bol som presvedčený, že o pani Bucknerovú musím bojovať do absolútneho konca koncov, posledné týždne som si s ňou dokonca predstavoval naše budúce provizórne spolužitie. Uvedomoval som si, že je odo mňa staršia aspoň o sedem rokov, no na Crystal to nikdy vôbec nebolo vidieť. V skutočnosti vyzerala ešte mladšie ako ja sám, čo je vskutku neuveriteľné, pretože keby bol jej syn mojím deckom, mal by som z neho o takom čase vrásky aj na zadku, prisámbohu.

Pravdaže som si zároveň premyslel aj Jerryho budúcnosť. V mojich plánoch tento tínedžerský satan rozhodne nemá miesto. Vo všeobecnosti nie som až taká sviňa, za akú ma ľudia majú, nabetón by som Crystal neodoprel kontakt s jej synom. Každé Vianoce by ho mohla navštíviť na miestnej psychiatrii, kde by bol celoročne umiestnený pod dohľadom kvalifikovaných špecialistov. V kazajke a so všetkým, čo k tomu patrí.

Takáto ružová budúcnosť ma hriala pri srdiečku. Musel som sa však vrátiť nohami na zem.

Do správneho časopriestoru som sa dostal veľmi rýchlo, stál som pred domom, v pravačke mi viseli kľúče od mojej obľúbenej astričky. Nemal som ich kam zasunúť, auto som nechal pred reštikou neďaleko tej prekliatej školy. Zahrešil som, no vzápätí mi došlo, že tak či onak som bol ešte pod parou. Naozaj by ma mrzelo, keby nejaká mačka v Cantone skončila pod mojími kolesami. Tým by som len posilnil rady vypasených potkanov riadiacich vlastný záškodnícky monopol na Wheaton Street.

Nemal som inú možnosť, hromadná doprava bola jediným riešením. Teraz ste si asi pomysleli, že som totálny chumaj, keď som si nezavolal taxík, no vedzte, že do Cantonu sa im veľmi nechce, prinajlepšom si za to účtujú celý majetok, vraj ako poistenie proti živelným pohromám. Ani sa tomu nečudujem, aby som pravdu povedal. Ľahko tu totiž narazíte na záplavu kriminálnikov, tornádo narkomanov a nakoniec dorazí aj hurikán piateho stupňa, ktorý vám z auta ukradne všetky cennosti, autorádio a niekedy aj benzín z nádrže.

Nemyslite si, že som zbabelec, keď nechcem cestovať načierno ako všetci ostatní. Jednoducho som príliš poctivý a niekedy sa len trochu bojím, keďže som neuveriteľný smoliar. To druhé platí asi častejšie.

Mimochodom, idúci autobus je zrejme najlepším miestom na rozmýšľanie, hneď za záchodom. V slimačej rýchlosti hromadnej dopravy je možné vidieť svet okolo v plnej kráse (samozrejme len v prípade, keď okná nie sú zasrané ako detská plienka), ani raz sa vám nestane, že vidíte len farebnú šmuhu, ktorá vám o živote vonku vonkoncom nič nepovie. Všetko je odrazu také jasné; dokážem presne povedať, z ktorého supermarketu ukradol ten bezdomovec svoj nákupný košík, dokonca sa mi zdá, že onen chlapík vo fordke vo vedľajšom pruhu volá manželke, zatiaľ čo mu ruka neustále blúdi pod sukňu jeho oveľa mladšej spoločníčky. Je to ako prehliadka ľudskými životmi, no tieto exponáty sú vám totálne ukradnuté. Ja sa však aj tak musím pozerať. Je to jediný spôsob sledovania ľudí, ktorý sa ešte nepovažuje za excentrický, inak povedané, hodný na psychiatriu.

Okrem toho ma zaujala konverzácia jedného starého muža s malým chlapcom pri zadných dverách autobusu. Celý bol oblečený v džínse, ešte aj šediny mu trčali z džínsovej šiltovky. Chlapček mohol mať okolo päť až šesť rokov, v tričku s domčekom s veľkými čiernymi ušami a nápisom Mickey House vyzeral ešte o kúsok mladšie.

"Videl si moje nové domáce zvieuatká, dedo?"

Tak dobre teda. Ospravedlňujem sa, že som tvrdil o Belangerovi, že rozpráva ako dvojročné decko. Oprava – má reč päťročného.