Belangerova Čajka

Káva o šiestej, časť 2 a ¾

Tieto pondelkové rána sú väčšinou také mizerné, že nemám chuť na akékoľvek rozhovory. A na otázky typu: "Vyspal si sa dobre?" ani neodpovedám. Sú totálne trápne a nikoho to aj tak nezaujíma. Chvalabohu sa zdá, že aj Miller takýmto sprostostiam príliš neholduje. Ako inak, jeho kecy sú ešte horšie. Radšej by som celý deň počúval šum z rádia. Prisámbohu.

Práve preto som si radšej zapol telku a prepol na Knight Rider. Viem, že si o mne pomyslíte, že som nahlavu padnutý. Ako malý som ten seriál zbožňoval, sledoval som ho vkuse dvesto dní v týždni. A navyše, len tak medzi nami, Miller neznáša Davida Hasselhoffa. Preto vždy keď ide v telke Knight Rider, mám istotu, že obývačka je len a len moja. Vlastne je moja vždy, no viete ako to myslím. Miller je panovačný hajzel.

Hneď, keď sa spustila úvodná zvučka, pridal som na hlasitosti. Zlomyseľne som sa usmial, pretože som vedel, že to Millera riadne napajedí. A hľa, odrazu z kuchyne doľahol drevený rachot. Asi iba prudko zasunul stoličku. No nasrať ho to muselo kvalitne, pretože neprešla ani minúta, a už mal naponáhlo. Vzal si svoju ošúchanú motorkársku bundu a ihneď vypadol z domu. Pravdaže pri tom nezabudol tresnúť dverami. Naštartoval svoju starú rachotinu z roku milión pred Kristom a odfrčal preč.

Toto budem musieť praktikovať častejšie. Alebo dovtedy, dokým mi neustrelí palicu.
Každopádne bolo až príliš podozrivé, že sa Miller postavil na nohy už tak skoro ráno. Prisahám, že mal niečo za lubom.

Celé ráno bolo podozrivé. A to len preto, lebo som vstal z postele ľavou nohou. Taký som mal pocit.

Avšak to ticho a citeľne menší smrad ma upokojili. Hodiny ešte neukazovali ani pol ôsmej, tak som si pred odchodom do práce na chvíľu oddýchol. Pohodlne som sa usadil a zapozeral do seriálu. Netrvalo dlho, hneď ma napadli iné myšlienky.
Práve sa v telke objavila Bonnie Barstowová, keď som si spomenul na jednú vecičku, ktorú som včera nevybavil. Týkala sa istej pani Bucknerovej. Zhodou náhod sa strašne podobala na Bonnie z Knight Ridera. Obe boli brunety s tými nádhernými modrými očami, ktoré vždy každého očaria. Takisto zdieľali aj tú typickú napoly chlapskú tvár. Nikdy im však na ženskosti neubrala. Ako tínedžer som Bonnie vždy žral, pochopiteľne. No a práve preto aj pani Bucknerová vo mne vzbudila niečo čudné už na prvý pohľad.

Crystal Bucknerovú, matku jedného zo zasranov, ktorých učím, som spoznal iba pred pár mesiacmi. Jej dievčenský vzhľad ma hneď ovalil po hlave. Napriek jej veku(musela mať už aspoň tridsaťpäť) vyzerala tak mlado a sviežo. Najprv som si naozaj myslel, že je iba staršia sestra toho somára Bucknera, no nakoniec pravda vyšla najavo. Môj typický omyl jej pri našom prvom stretnutí aspoň polichotil.
Miloval som spôsob, akým sa pani Bucknerová smiala. Robila to často a dosť otravne, no odjakživa som to na nej zbožňoval.
Prvýkrát som sa s ňou stretol len chvíľu po jej hysterickom telefonáte so mnou, kde ma bohvieako chcela presvedčiť, aby som nedal zo zemepisu rupnúť jej debilnému synovi. To musíte pochopiť, lebo pani Bucknerová bola nešťastne rozvedená a jej jediný synáčik Jerry bol to posledné, čo mala. Človek ju preto musel zakaždým poľutovať.

Pravdaže nedám jej fagana prepadnúť. Nie som taká sviňa ako on.

Jerry Buckner, hajzel najvyššieho zrna, mi strpčoval život na škole už niekoľko rokov. Nebol však blbý, to nie. Bol to génius. Génius vo vymýšľaní všakorakých plánov na popravu môjho zdravého rozumu. Všetko sa to začalo vtedy, keď do zábavného okienka v školských novinách pridal krížovku, ktorej tajnička znela:

Profák Rose je nedonosený krivonos

Ani si neviete predstaviť, ako ma tým nasral. Bolo to v čase, keď som na Franklinovej strednej ešte len začínal, a chcel som urobiť dobrý dojem. No ten fagan mi to nikdy nedovolil. Vylúčená vec. V tom čase totiž šli školské noviny na dračku. A tak sa každý dozvedel, kto je ten nový profák Rose.

Mimochodom mám svoj nos trocha nakrivo. Ale iba kúsok, prisahám.

Jerry Buckner tak dosiahol, čo chcel. Zničil moju učiteľskú kariéru už v zárodku. Namojdušu, stretnúť ho, to bola tá najväčšia chyba v mojom živote. Vždy keď si na neho spomeniem, otvára sa mi nožík vo vrecku.
Taký to bol diabol.
Raz ho nabetón zabijem.

Vráťme sa však späť k milej pani Bucknerovej. Celú nedeľu som strávil obšmietaním sa okolo telefónu, lebo som netrpezlivo očakával jej telefonát. Ten však neprišiel, a preto som so zvesenými ušami kapituloval. To vám poviem, tá žena dokázala človeku zlepšiť náladu, nech ste sa s ňou bavili o čomkoľvek. Trebárs aj o jej chmuľovi.
Naozaj neviem, prečo sa mi neozvala. Stále som však dúfal, že mi zavolá. Nikdy sme neprekročili hranicu rodič - učiteľ, preto som to nedokázal pochopiť.

V prípade Crystal som bol taký nadšený, že som o nej musel vyrozprávať aj Millerovi.
"Má psa?" spýtal sa ma.
"Čo ja viem, či má psa? Nie. Neviem. To je jedno. Dofrasa, nie je to jedno?"
"Ak nemá, môžeš ju pokefovať."

Somár vypatlaný. Viac som mu o nej nerozprával.

Zo zamyslenia som sa prebral krátko po ôsmej. Vyučovanie pre mňa začína každý deň o deviatej, preto som mal stále dosť času. Vliezol som do sprchy a pomaly sa pripravil na odchod.
Žiarivé slnko bolo už vysoko na oblohe, a mestský vzduch sa prudko zohrieval. O chvíľu sa všetci ľudia vonku budú variť ako zemiačky v šupke.

Prvý júnový týždeň bol zároveň posledným pre študentov v škole. Na rozdiel od detí som ho nenávidel, lebo prinášal veľa nezáživnej práce a administratívnej babračky. Naozaj som na to v taký horúci pondelok nemal náladu. No ak som chcel mať už ten blbý školský rok za sebou aj ja, nič iné mi nezostávalo, len zdvihnúť zadok a doplaziť sa do školy.
Vzal som si veci a vyšiel z domu. Určite to znie pateticky, no zamkol som ho; tu na Wheaton street sa zlodejom doslova nevyhnete ani v hrobe. Avšak odvtedy, čo u mňa býva aj Miller, mi nič z domu len tak nezmizlo. Dôvod je jasný ako facka. Vykrádači sa môjmu domu vyhýbajú, pretože sám Miller je jeden z nich. A v tomto zlodejov naozaj obdivujem: nikdy neokrádajú sami seba. Kto by povedal, že medzi kriminálnikmi sa dá nájsť takáto dávka súdržnosti?
A teraz už viete prečo som Millera ešte nevyhodil z domu.

Otvoril som garáž, aby som si mohol vytiahnuť von moju rachotinu. Jazdil som na starej ale dobrej Vauxhall Astre z osemdesiateho štvrtého. Musel som si ju kúpiť, pretože keď som ju zbadal v bazáre, všetká tá nostalgia z detstva sa opäť prebudila. Vtedy to bolo nové fáro a mňa vždy lákalo si jedno také zaobstarať. Človek by si mal sny plniť no nie?
Aby som vám pravdu povedal, teraz to už nie je to isté auto, čo som videl vtedy v bazári. Riadne sa za tú dobu roztrieskalo. Na nové som zatiaľ nemal, a bolo mi ho tak ľúto, že som ho proste nedokázal vyhodiť na ulicu ako prašivého psa. Tak som si povedal, že ho budem používať dokým posledný raz nevstrekne palivo do valca. Určite by aj ono chcelo, aby som to tak urobil.

Opatrne som moju Astričku vytiahol von a zavrel za sebou garáž. Stále tu ešte bola šanca na zlepšenie celkovej karmy dňa, no nevedel som, že sa vyparí do vzduchu už tak skoro ráno.

Belanger. Špacíroval sa po ulici ako úchylák lákajúci malé deti na lízatko. Rýchlo som vletel do auta, div som neroztrieskal dvere. Snažil som sa byť nenápadný, v tej chvíli som si neželal počuť jediný zvuk z jeho slizkej papule. Možno iba tlmený klokot jeho podrezaného hrdla, to by sa mi páčilo.
Neskoro. Všimol si ma, keď som sa snažil naštartovať. Dofrasa, keby tá poondiata kraksňa aspoň naskočila! Práve vtedy som vôbec nemal čas na také hry so zapaľovaním, no smola ma znova dostala. Belanger sa medzitým nebezpečne približoval, dokonale som videl jeho vyškerený bledý ksicht a tmavé pačesy, ktoré vyzerali ako po zásahu bleskom. Vrhol na mňa vražedný úsmev a takmer ma ním odpravil.
Vtom som konečne nakopol motor a v okamihu vyrazil vpred. Riadne sa mi uľavilo, aj keď som Belangerovi takmer prešiel po nohách.
Bol to blázon, vôbec mu nevadilo, že som ho takmer prizabil. Keď som sa pozrel do spätného zrkadla, stále tam iba postával a kýval mi ako zmyslov zbavený. Mal som ho radšej prejsť. A ešte zacúvať. Aj tak by nebolo po ňom, prisámbohu.

Pomaly som nabral rýchlosť a o chvíľu som sa ocitol na samom konci Wheaton Street. Ešte raz som sa paranoidne obzrel, či mi Belanger náhodou nevisí na kufri, no chvalabohu tam nebol. Zapol som si rádio a bezhlavo som sa vrhol do rannej špičky Detroitu.