Fearless (nebojácna) PREBIEHA ÚPRAVA

kapitola 11.

*2 days pred splnom*

Čím bližšie bol spln a aj moje narodeniny tým horšie som na tom bola. Nevedela som sa sústrediť v škole a ani doma. S mamkou som už skoro nekomunikovala a tak ma podozrievala že kujem niečo nekalé a ja som je to ani nemohla vyvrátiť. Veď by si o mne myslela, že som blázon, mám na ruke znamenie ktoré sa zjavilo z ničoho nič. Bože môj, ja som stoho na prášky. Prehrabla som si vlasy ktoré za ten čas trochu zosvetli. Zvláštne, aj oči som mala viac zelené. Asi sa mi to iba zdá. Radšej by som sa mala ísť prejisť vonku. Obliekla som sa a vyšla von.

Už som bola vonku viac ako hodinu a stále som bola vynervovaná. Nič nepomáhalo a začínala ma bolieť hlava. Povzdychla som si a zašla do lesa kde som prvý krat stretla Tomáša. Treba si kúsok zaspomínať. Už som ho strašne dlho nevidela a to ma mrzelo. Nechcela som si to priznať no ten idiot..ach chýbal mi. (Stale sa neviem rozhodnúť či mi/my..slovina forever xD) Tak som teda kráčala po tom rovnakom chodníku ako na začiatku a obzerala sa. Zrazu za mnou niečo zašuštalo a ja som sa automaticky obzrela.

Bol tam on. Tomáš...vedela som to podľa jeho oči ktoré vo vlčej forme boli rovnaké ako normálne. Pomaly sa ku mne približoval a ja som sa otočila čelom k nemu a čakala. Obtrel sa ňufakom o moju ruku a zakňučal. Ja som sa len zasmiala a začala ho hladkať. Bolo to zvlastne, že vo vlčej forme je naňa milý a nezabìja ma pohľadom."no čo chlpáč, chýbala som ti?" Spýtala som sa s pobavením v hlase. On sa mi len pozrel do oči a naklonil hlavu na bok "aj áno, nemal som komu robiť zle." Povedal..počkať čo?! Akoto že som to počula aj keď nič nepovedal. Zmätene som sa na neho pozrela. "Bože, zase na mňa tak divne pozerá. To som až taký pekný že je zo mňa zmätená?" Zaznelo od neho. Buď už mi važne preplo alebo viem čitať myšlienky. Skúsila som si to overiť. "S tou tvojou krásou by som si tak istá nebola" uchectla som sa a čakala na reakciu. On sa na mňa pozrel a zavrčal. "Akoto sakra?! Veď som nič nahlas nepovedal." Znovu som sa zasmiala a poskrabkala ho. "Tomáš, vyzerá to tak že viem čítať myšlienky" povedala som vážne a pri tom si nervozne kusla do pery. On zrazu niekde odbehol a za chvíĺku sa vrátil no už ako človek."čo že vieš? A ako..veď to nenì možne. Niesi vlk." Zmätene na mňa hľadel. Je pravda, že on stále nevedel o mojom znamení a..ja som bola v pomykove či mu to povedať či nie. Stále na mňa hľadel a mračil sa pri čom si premnul krk. "No vieš, ono sa to zbehlo tak rýchlo. Vlci. Ochranca. Znamenie a ja som ťa tým nechceka zaťažovat. Veď sa skoro ani nepoznáme." Hovorila som to rýchlo a nervózne sa obzerala. On strnul na mieste ako keby do neho udrel blesk. Asi si to v hlave preberal keď zrazu sa ku mne priblížil s zvláštnym pohľadom a prehovoril. "Znamenie? Ake pre boha. Okamžite mi to ukáž." Pri poslednom slove už vrčal hrozivo a ja som na sucho polka. Tak toto nedopadne dobre.

Ahojte, takže konečne nový diel. Už sa to gráduje a všetko sa zamotáva. Čo myslíte, prečo Tomáš na Annu vrčal a akoto že vie čítať myšlienky. Svoj názor vyjadrite a pravej odpovede sa dozviete v ďalšom diely. Budem rada za každý koment a ★. S pozdravom vaša
*KANANATE*