vrátiť sa... nezabudnúť... milovať... zabávať sa... bojovať o svoje životy
***
,,Pomôž mi, prosím." zašepkám z posledných síl. Tá bolesť... spaľuje ma to zvnútra.
,,Pomôž..." nedokážem dopovedať. Nedokážem rozmýšľať. Chcem odísť preč. No nedá sa. Po...
Vojenskú tašku si vezmem zo sedadla zatuchnutého auta.
,,Ďakujem za odvoz strážnik." usmejem sa na Parrisha. Neveľký úsmev mi opätuje a zacúva z príjazdovej cesty nášho domu. Cesta zo stanice prebehla celkom v tichosti. Jordan, ako sa mi mladý strážnik predstavil, tu pracuje celkom dlho. Nepovedala by som, že zrovna také mladé mäsko zakotví v tomto zapadákove. A predsa, aj tu sa dejú nekalé činy, ktoré musia muži zákona zastaviť.
Pozriem na celkom obyčajný dom. Vôbec sa to tu nezmenilo. S povzdychom otvorím gaštanové dvere, ktoré nepatrne zavŕzgajú. Snažím sa si nedostatkov nevšímať a prejdem rovno do kuchyne, kde tašku položím na stôl.
,,Stiles! Kde trčíš braček?" skríknem na celý dom, no nedostane sa mi žiadnej odpovedi.
Pozriem na mobil.
,,No jasné. Kde by si mohol byť o jednej poobede, keď nie v škole?" poviem si sama pre seba. S taškou na pleci sa vyberiem na poschodie. Po dlhšej chodbe prejdem k druhým dverám vľavo. Otvorím ich. Takmer okamžite ma ovanie ťažoba uzavretého priestoru. Hneď prejdem k oknu a otvorím ho. Uf, je vidieť, že tu žijú len dvaja chlapi.
Tašku si položím na písací stôl a poobzerám sa po mojej starej izbe. Nečakala som, že sa vrátim, no aj tak som to tu poupratovala, kým som odišla. Je vidieť, že som nebola posledná. Aspoň raz za mesiac to tu otec alebo Stiles museli poupratovať.
Otvorím dvere skrine, ktorá je prázdna. Všetko ako predtým. Veci z vaku si tam puntičkársky uložím a prázdny vak hodím na dno skrine. Viac sa tým nezaoberám a prejdem do kúpeľne. Vaňa, obyčajné umývadlo a kachličky v modrých a bielych farbách. Nič extra, celkom obyčajné.
Po chvíli uvažovania sa rozhodnem, že sa naobedujem, pôjdem niečo nakúpiť, dám si dlhú a horúcu sprchu a uvítam svojho brata.
***
Na vešiaku si všimnem ešte moje kľúče s príveskom malej plyšovej pandy.
'Kde sú tie roky, keď som mala pätnásť?' Spýtam sa samej seba a vezmem kľúče aj s príveskom a mojou koženou bundou.
Vojdem do garáže a otvorím bránu. Pri pohľade na auto vnútri ma zahreje pri srdci. Moje auto, na ktoré som si šetrila snáď od narodenia je starostlivo zakryté plachtou. Môj čierny Ford Mustang Fastback z roku 1965.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Netuším, prečo som si ho nevzala so sebou do Washingtonu. Možno preto, že by vyvolával nepokoj, a to som rozhodne ako agentka FBI nemohla nechať dopustiť. Nasadnem a naštartujem. Ten zvuk motora je úžasný. Celé toto auto je úžasné.
***
Z vešiaku zvesím kockovanú košeľu, ktorú si oblečiem. Prezriem sa v zrkadle a po úsudku, že je skvelá si ju vezmem. Spolu s ňou zaplatím pri pokladni za pár nohavíc, kúskov spodného prádla a jedny topánky. To zatiaľ stačí.
Všetky veci si vezmem do auta na sedadlo spolujazdca a vyberiem sa na cestu.
Zastavím na semafore, keď mi zrazu zazvoní mobil. Číslo na obrazovke ma neprekvapí. Zdvihnem.
,,Agent McCall, aký nečakaný telefonát." z môjho hlasu musí sršať sarkazmus.
,,Dohodli sme sa až na zajtra, nepamätáte?" zamračím sa pri nasledujúcich slovách od neho.
,,Chápem. Áno, zistím všetky potrebné informácie. Zajtra vám zavolám." poviem vážne a zavesím. Hneď nato naskočí zelená, tak neváham a dupnem na plyn.
***
Po dlhej a uvoľňujúcej sprche si rozčešem a usuším vlasy, navlečiem na seba modré džínsy, novú košeľu a vyberiem sa do kuchyne. Vzhľadom na to, že je pol tretej si zoberiem do ruky jablko a vyberiem sa von. Cestou si nezabudnem vziať koženku a kľúče od môjho miláčika. Motor Mustangu zapradie a na druhý pokus nakoniec naštartuje. S úsmevom na perách sa vyberiem ku škole.
Čakám asi tak desať minút, kým zazvoní. Všetci sa nahrnú von, akoby horelo. Pravdou je, že je piatok a nikto tu zrejme nechce tráviť viac času, než je potrebné. So slnečnými okuliarmi na očiach sledujem všetky tie decká a pristihnem sa, že spomínam na tie dni, v ktorých som vychádzala z tohto areálu s mojimi kamošmi. Tí sú však už rozlezení po štátoch.
Po ďalších desiatich minútach čakania a sledovania prekvapených, niekedy aj zhrozených pohľadoch konečne uvidím ľudí z posledného ročníka. Medzi nimi nesmie patriť môj úžasný braček a jeho BFF Scottie.
,,Na teba čakať... skôr by som umrela." pozdravím prekvapeného Stilesa.
,,Lea? Si to ty?" spýta sa radostne a po mojom žiarivom úsmeve ku mne pricupká a objíme ma. Zaznamenám ryšavku, ktorá sa na mňa mračí a pýta sa skameneného Scotta, kto som.
,,Som Lea." odpoviem na jej otázku a prejdem za Scottom. Ten tam stále stojí ako obarený. Na pohľad príjemné ázijské dievča, ktoré stojí za ním sa netvári tiež najlepšie, presne ako ryšavka.
,,Scottie." poviem sladko a silno objímem sochu, ktorá po chvíli svoje paže ovinie okolo mňa. Keď uznám za vhodné, násilne sa od neho odtisnem.
,,Chlapci... bože ako ste vyrástli. Podaktorí aj do krásy." žmurknem na Scotta, ktorý hneď sklopí pohľad k svojim topánkam. Prezriem si ryšavku. Spomínam si, že mi Stiles o nejakej vravel pred rokmi.
,,Ty budeš Lydia, je tak? Som si istá, že Stiles vedel, prečo." podám jej ruku, ktorú s falošným úsmevom prijme. Keď sa odtiahnem, počujem, ako sa pýta Scotta, čo to má znamenať. Ten si len stále hľadí na topánky. Dala by som dvacku na to, že sa červená.
,,Dobre. Toľko k zoznamovaniu. Myslím, že by stačilo." uzavrie Stiles.
,,Ou, nie. Ešte nepoznám teba." široko sa usmejem na ázijské dievča.
,,Kira. Scottova priateľka." naznačí úsmev.
'Uh, niekto nám tu vyťahuje pazúriky.' Mám na mysli, no svoju poznámku radšej nechám nevyrieknutú. Tak sa na ňu len usmejem.
,,To je skvelé. Stiles, prečo si mi nepovedal, že Scott má priateľku? Už aj ty by si si nejakú mal nájsť." poznamenám a štuchnem brata do ramena. Cítim, ako sa atmosféra uvoľnila. Konečne. Stiles už nasadil svoj výraz akože 'môžme už ísť, strápnila si ma dosť'. Zasmejem sa nad tým zmätkom okolo toho.
,,Stiles má pravdu, už by sme mali ísť." na všetkých sa milo usmejem. Lydia sa už spamätala, Kira tiež a Scott si začína uvedomovať, kde je.
,,Scott, večer sa zastavím pozrieť tvoju mamu." oznámim mu a otočím sa na Stilesa.
,,Ideš svojím autom, ktoré stojí pred naším domom, alebo si už nasadneš?"
Zamračí sa a porazenecky si nastúpi.
,,Čaute decká." zakývam im.
***
,,Čo to malo znamenať?" spýta sa Stiles, keď zatvorím vchodové dvere. Celou cestou domov bol ticho, čo bolo dosť nezvyčajné. Už viem prečo.
,,Nehnevaj sa, prídem po takmer siedmich rokoch domov a toto je uvítanie? To aj otec bol milší." z vrecka vytiahnem jablko, ktoré som si tam dala ešte pred odchodom. Umyjem ho a schuti sa doň zahryznem.
,,Ach... Lea, som rád, že si prišla, ale pochop, už nie som to malé decko." vysvetľuje a rozháňa sa rukami. Ja ho so záujmom sledujem a uškŕňam sa pri opieraní sa o kuchynskú linku.
,,Fajn, fajn, fajn. Hlavne kľud. Už pre teba nebudem chodiť do školy, veľký braček." nad tým slovným spojením sa konečne aj on zasmeje.
,,Už teraz mi lezieš na nervy." podotkne. ,,Aj ja ťa mám rada braček." žiarivo sa naňho usmejem.
