Better Not Me /TW FF/

23.- Back in black

Nádych. Výdych. Znova.
Rutinu si musím neustále opakovať. Aby som náhodou nevyšla z cviku.
,,To bol fakt zlý sen." Rukami si chcem zájsť do vlasov, no nemôžem. Vidím tmu, je tu zlý vzduch a málo miesta.
'Nebol to len sen.'
Bože. Nie...to nemôže byť pravda.
Nie... nie ja!

Pochovaná zaživa / za mŕtva. Dýcham posledné zvyšky kyslíka v mojej rakve. Musím sa dostať von. Rozmýšľaj Lea!
Teraz som niečo. Neviem síce, aké sú moje schopnosti - dúfam, že žiadne - každopádne sa musím dostať von. Čo ak som tá čierna príšera z môjho snu? Sila by momentálne nebola od veci.
Skúsim to. Nič iné mi nezostáva.
Ak sa nezadusím vnútri, bude to určite v hline. Koľko metrov môžem byť pod zemou? Tri maximálne. To by som mohla nejako dať. Hlavne nemôžem mrhať kyslíkom.
Božemôj! Musím to skúsiť! Inak tu zomriem, opäť...
Čo ak by to bolo lepšie? Neviem, kto som, čo som. Pre všetkých by bolo lepšie, ak by som ostala mŕtva.
To ale nechcem...

Sústredím sa... vizuálne si predstavujem silu možno vlka, ktorá mi koluje v žilách. Cítim ako sa sústreďuje v rukách, brnia mi prsty, cítim extrémnu energiu...
Vrazím päsťou do veka, ktoré sa hneď rozrazí a mňa zavalí vlna hliny ťahaná k zemskému jadru vďaka starej známej gravitácii.

***

Horko ťažko sa vyškriabem nad povrch. Je to nehorázne ťažké. Ruky sa zabárajú do hliny. Akonáhle pocítim chladný vzduch končekami prstov, vŕtam sa ešte rýchlejšie. Už aj predlaktie. Zapriem sa do zeme a vytiahnem sa nad povrch. Okúsim nočný vzduch, ktorý ma príjemne pichá v pľúcach. Zhlboka sa nadychujem, vychutnávam si kyslík, ktorý mi dovoľuje žiť. Bez neho by som už v tej zemi dlho nevydržala.

Poobzerám sa po okolí. Mesiac je v splne, alebo sa k nemu blíži. Radostne sa vytiahnem celá zo zeme a spokojne oddychujem. Túto skvelú chvíľu mi však samozrejme niečo musí pokaziť. Počujem zvuk. Kroky. Blížia sa zľava, spoza stromov. Okamžite sa tam otočím, snažím sa prvýkrát po veľmi dlhej dobe postaviť.
Kolená sa mi však podlomia a ja sa zrútim na zem. Aspoň to som si myslela. Niekto ma stihne zachytiť pod ruky a vytiahnuť na nohy. Až keď som si istá pevnou pôdou pod nohami ma osoba pustí.
Príde predo mňa. Zaujímavé. Nie prekvapivé.

,,Vedel som, že sa vrátiš. Vitaj späť." Oslnivý úsmev aj v tejto tme vidím na míle. Tento ksicht by som si so žiadnym nepomýlila. Toto je človek, ktorého budem vídať častejšie, možno nie s veľkou chuťou.
,,Theo." Priam zo mňa vyjde vrčanie.
,,Aj ja ťa rád vidím." Usmeje sa.

*** 3 mesiace neskôr ***

Stiles

,,Stiles, si si istý? Je to len tvoja domnienka." Scott je môj najlepší priateľ, ale v tomto sa mýli.
,,Scott, prosím, musíš mi veriť. Je to ona. Musí byť. Iné vysvetlenie nie je možné." Gestikulujem na moju stenu, kde sú pripnuté fotky, články, všetko, čo som našiel.

Súd mi, teda nám, nepovolil exhumáciu mojej sestry, avšak som si celkom istý, že by sme ju tam ani nenašli. Videl som rozhrabanú pôdu. Tá tam nemala byť. Bolo to až príliš podozrivé. A ak sa nemýlim, náušnica by mala ostať spolu s ňou v rakve, nie päť centimetrov pod hlinou. Odvtedy uplynulo už dosť týždňov, ktoré som venoval jej hľadaniu. Fotky, síce nejasné, no veľmi podobné jej. Je dobrá, veľmi dobrá. Vie sa skrývať. Nemám toho veľa, preto sú všetci taký skeptickí. Cez tie spisy som sa však vnoril do jej mysle. Aspoň čiastočne. Bola, teda je, veľmi zložitým človekom. Otec nechce o stene jej hľadania ani počuť, je to preňho veľké tabu. Ja som sa však nevzdal. Nedokázal by som ju stratiť dvakrát.
Mohol som si to len vymyslieť, no v tomto mám pravdu. Musím mať.

,,Haló, si na príjme?" Scott mi máva rukami pred tvárou.
Zamračím sa naňho.
,,Vravel som, že by to mohla byť pravda." Zvesí ramená. So záujmom sa naňho pozriem, venujem mu prvý raz za dlhší čas moju plnú pozornosť.
,,Náušnica je presvedčivý argument." Neverím. Nakoniec tomu uveril.
,,Ale to ešte nič nedokazuje." Zdvihne prst, aby tomu dodal vážnosť.
Pousmejem sa.
,,Vedel som, že mi uveríš."

***

Prešli ďalšie dva týždne. Moja nádej sa vytráca. Potrebujem nový impulz, človeka, ktorý mi tiež uverí. Scott bol obrovským prínosom, no jeho presvedčenie sa tiež pomaly mení na nedôveru.

Práve vychádzam zo školy, keď sa mi zdá, že vidím jej auto a postavu pri ňom. To predsa nemôže byť pravda. Alebo áno? Každopádne by to potvrdilo všetko, na čom som pracoval. Žmurknem a zrazu sú preč. Bože, veď už mám bludy.

Rýchlo sa však ponáhľam domov. Hneď ako  zachrčí motor môjho auta a vypne sa, utekám dovnútra. Prebehnem cez dvere do garáže. Tam sa však zastavím. Moje nadšenie opäť klesá. Mustang stále stojí na mieste, polovične zakrytý plachtou. Čaká na svojho majiteľa. Už sa nevráti. Je preč. Zlyhal som. Všetko som si vymyslel.
,,Je preč." Frustrovane zakričím a rukami si zájdem do vlasov. Už je preč.

Lea

Tieto týždne som si predstavovala inak, no môže byť. Práve počúvam, ako môj braček plače nad mojou stratou. Chudák chalan. Ako som si dnes mohla vyskúšať, moje schopnosti už fungujú aj na diaľku.
Teraz sa už len držať plánu.

Pousmejem sa a za burácania ťažkých kvapiek vojdem do lesa.