Better Not Me /TW FF/

21.- Somewhere in between

Scott

Vyčerpaný. Tak sa cítim. Všetko sa akoby zrútilo. Zosypalo ako domček z kariet. Viem, že kráčam stále dokola, no neviem si pomôcť.
,,Scott!" Pribehne ku mne šerif, jej vlastný otec.
,,Ako je na tom? Čo presne sa stalo?" Útočí na mňa otázkami.
,,Ešte ju operujú. Išiel som domov na motorke, keď som počul 3 po sebe nasledujúce výstrely. Nevedel som, čo to má znamenať. Ponáhľal som sa domov. Práve som prehľadával dom, keď skríkla. Bežal som hneď do záhrady. Len tak tam ležala v kaluži vlastnej krvi..." zadívam sa do zeme, prehrávam si tie momenty dookola. Cítil som prenikavý pach železitej krvi a vlka.

Vzbudí ma až prudký vzdych od poslucháča.
,,Hlavne, že si ju našiel." Preskočí mu hlas, potľapká ma po pleci, otočí sa a namieri si to k automatu na kávu, ktorý je kúsok za rohom. Odtiaľ sa akurát vracia Stiles. Začne sa rozprávať s otcom. Náhle ma premkne nehorázna únava. Sadnem si na sedačku na chodbe. Rozmýšľam či som mohol spraviť viac. Čo ak nezvládne tú operáciu? Bude to moja chyba. Ak sa potvrdí to, čo si myslím, že sa stalo, prežije to? Ak to bol naozaj Reaken, zvládne to uhryznutie? Čo keď nie? Bože, to sa nesmie stať. Vyčítal by som si to do konca života. To, že som neprišiel skôr.
Čochvíľa by mala vyjsť z dverí mama a povedať či to zvládla. Mala prepichnuté pľúca, takmer vykrvácala. Istotne by umrela, ak by neskríkla. Kričať s prepichnutými pľúcami... Ani si to nechcem predstaviť, tú bolesť...

,,Hej." Zdvihnem zrak na Stilesa. Zdá sa mi ešte viac zničený ako som ja.
Až po chvíli si všimnem kávu, ktorú mi podáva. Vezmem si pohár.
,,Dik." Hlas mi zaškrípe.
Stiles sa uloží vedľa mňa, chrbtom sa oprie o stenu kolmú na sedačku a skrčí sa do neforemného klbka.
,,Bude fajn... Musí byť." Povie si len pre seba a zatvorí oči. Až teraz si všimnem ako v poslednom čase schudol. Vyzerá naozaj veľmi zle. Neviem si ani predstaviť, aké to musí byť. Prakticky prežíva neistotu zo straty druhej najbližšej ženy v jeho rodine.

Po chvíli už počujem spokojné chrapčanie vedľa mňa. Neviem, čo šerifovi toľko trvá, no zrejme šiel za niekým kompetentným žiadať nové správy.

Náhle sa roztvoria dvere a mama vyjde von. Nečitateľný výraz v tvári, tiež vyčerpaná. Vstanem a idem k nej, aby sme nevzbudili Stilesa.
Keď je odo mňa len na pol metra, napätie na nej zrazu spadne.
,,Je stabilizovaná. Prežije." Mierne sa usmeje. Ani si neuvedomím, kedy vydýchnem.
Objímem ju a cítim, ako sa aj ona uvoľnila. Je ako moja staršia sestra, do ktorej som sa buchol a potom odbuchol. Pre mamu je ako dcéra, ktorú nemala. Nestrávila by to. Viem, že je to hlbšie, možno to sľúbila Claudii, ich mame.

,,Môžem za ňou ísť?" Spýtam sa automaticky. Mama pozrie na Stilesa, chvíľu rozmýšľa, no nakoniec prikývne.
,,Pôjdem to povedať šerifovi, nech nám tu nepostrieľa personál." Zdvihne kútik úst a odíde.

Opatrne otvorím dvere a vojdem dnu. Len nad posteľou svieti slabé svetlo, inak je tma v celej miestnosti. Je taká bledá, stráca sa pod tou prikrývkou. Prístroje pípajú a blikajú v pravidelnom intervale, čo je zrejme fajn. Tak pokojne si tam leží akoby len zaspala. Sadnem si k jej posteli.

Asi po hodine premýšľania a rozhodovania sa chystám k tomu odhaliť pravdu. Natiahnem sa, práve jej chcem pozrieť pod obväz na celom ľavom ramene.
Už sa dotýkam obväzu, keď mi ľadová ruka chytí tú moju.
,,Nie..." snaží sa povedať.
Musí ma však pustiť, aby si vytiahla prívod kyslíka priamo do nosa.
,,Nerob to." povie slabo.
Nechápavo na ňu pozriem.
,,Nie je to... červená krv." sykne, dá si kyslíkový prívod späť do nosa.
,,Cítim to." povie po chvíli.
Neviem, čo na to povedať. Zachránil som ju len na to, aby tu zomrela?
Poobzerá sa po izbe. Pravou rukou mi ukáže na servítky, ktoré sú za mnou. Podám jej ich. Vezme si jednu, roztvorí pery a priloží k vnútornej strane pier. Keď ju odtiahne a ukáže mi ju, je na nej zopár čiernych fľakov.
To nie je dobré. To vôbec nie je dobré.