Better Not Me /TW FF/

13.- Pomocná ruka

Temnota. Tma. Zima.
Otvorím oči. Zisťujem, že ležím. Je tu tma a chladno. Nie som v posteli, to vôbec. Ležím na studenom lehátku z kovu. Moje ruky sú ťažké, keď ich dvíham. Cez seba mám prehodenú plachtu. Prehmatávam malý priestor, v ktorom sa nachádzam. Steny, ktoré sú blízko pri sebe sú z toho istého kovu ako moje lehátko. Vôbec by som sa nečudovala, keby sa dalo vytiahnuť von. Spolu s mojím telom. Už som bola na viacerých obhliadkach tiel, viem, aké to tam je.
Áno, všetko to do seba zapadá. Čo? Nie všetko. Keď som v chladiacom boxe v márnici pred alebo po pitve, ako to, že som nažive?
Box sa zvnútra nedá otvoriť, no môžem skúsiť zabúchať na dvere.
Preplazím sa teda ku dverám, aspoň myslím. Asi to sú dvere, keď majú pánty, nie? Ďalšia vec. Vidím tie malé pánty. V tme boxu v márnici. Možno som radšej mala zostať mŕtva. Čo ak som nejaké monštrum?
Čo ak by som tu mala zostať pre dobro ostatných? No musím zistiť, čo so mnou je. Musím.

Zabúcham na dvere. Počujem len rachot a zistím, že dvere odleteli na druhú stranu miestnosti. Aj tam je tma, no menšia. Svietia malé bezpečnostné kontrolky.
Vyleziem von. Kolená ma však neudržia, tak spadnem na zem. Je studená. Prinútim sa postaviť.
Plachtu si obviažem okolo tela po zistení, že pitvu ešte nespravili. Možno nie som dlho mŕtva. Možno som nebola mŕtva. Možno sa stala chyba v systéme. To sa stáva.

Vyjdem von z miestnosti. Chodba je dlhá, na konci sú železné výťahové dvere. Už som tu bola. Dávno, no bola. Pri mojom prvom neoficiálnom prípade. Som doma. Som v Beacon Hillskej nemocnici a práve som vyšla z chladiaceho boxu pre mŕtvoly.

Zem sa začne triasť, nedokážem sa udržať na nohách. Modré svetlá zhasnú. Otočím sa, snažím sa oprieť o stenu. Sedím tam, za chrbtom mám studenú stenu. Pozerám sa z jedného konca chodby na druhý. Trasenie neprestáva, no nič iné sa nedeje.
Čo je čudné, necítim žiadnu emóciu. Mala by som byť vystrašená, no nič. Akoby som bola prázdna a cítim len fyzické pocity.
Na opačnej strane sú dvere, kadiaľ vozia mŕtvoly dnu. Tie dvere sa teraz nebezpečne trasú a hneď nato sa rozrazia. Vojde vysoká postava v tmavom oblečení s plášťom. Na sebe má veľa hadičiek a miesto tváre masku, ku ktorej hadičky vedú. So sebou má dlhú, nebezpečne vyzerajúcu vychádzkovú palicu, akoby bol na prechádzke a takéto veci sa dejú každý deň.
Mám pocit, že nie je dobrý. Hneď za ním vojdú dvaja ďalší.
V tú istú chvíľu sa otvoria výťahové dvere.

Telo má celé popolavé, oči mu horia. Doslova. Keď ich uvidí, vzplanie. Horí. Mám pocit, že je to tak správne. Že Parrish je v skutočnosti toto.
Keď vyjde von, za ním stojí Scott s pazúrmi, červenými očami a hnevom v zarastenej tvári. Tiež vidím Lydiu, so strachom v očiach, no pripravená a odhodlaná urobiť čokoľvek. Je tam aj Malia, neviem, ako to viem, keďže som ju ešte nevidela. Na pohľad sa zdá v pohode. Pazúry má von, oči neprirodzene modré, no inak mi príde, akoby to bola jej každodenná práca. Bojovať proti niekomu.
Taktiež tam je on. Vyzerá chudo, nevyspato, vystrašene ale v jeho očiach tiež vidím trpký smútok a túžbu po pomste. Ako to viem? Môjho brata predsa poznám. V ruke zviera baseballku, no on sám vie, že to nie je dostatočná zbraň proti ich protivníkom.

Všetci vyjdú von z výťahu, až ma udivuje, že sa tam všetci zmestili. Pozerajú na tých troch záhadných. Pozriem sa tiež. Ten stredný pozerá na mňa, ostatní na skupinu pri výťahu, ktorá sa približuje.
Nemám z neho strach. Mám skôr pocit, že ho poznám, že pod tou maskou je niekto mne známy. Jeho ťažké topánky sa ku mne približujú. Nedokážem od neho odtrhnúť zrak, no kúskom oka zahliadnem ľudí, ktorých poznám, ako sa snažia ku mne dostať. Parrish bojuje s tými dvoma, neviem s kým ešte, no vidím prekvapeného Stilesa, zazerajúceho na mňa. Je to zvláštny pocit. Akoby kúsok mojej hlavy kričal 'To je tvoj brat! Choď za ním!' No je to príliš malá časť, aby ma prinútila zdvihnúť sa.