Better Not Me /TW FF/

10.- Záverečná 1/2

Sedím na pohovke. Rukami si podopieram hlavu. Vlasy mi padajú do tváre. Zazerám na lieky, ktoré stoja na stole. Je ich najmenej päť. Ako mám takto žiť?

Niekto zazvoní. Po chvíli sa zobudím, rýchlo spracem lieky späť do nákupnej tašky a pozriem na seba v zrkadle. Vyzerám hrozne, no to ma netrápi. Nie teraz.
Otvorím dvere. Stojí v nich Ray. Vyzerá inak. To bude asi tým, že má na sebe oblek. Nie tričko a rifle. Oblek. Čierny, ktorý mu ešte viac zvýrazňuje tmavé oči.
,,Ahoj Lea." Moje meno vysloví tak ako vždy, jemne a s prízvukom. Vyslovuje ho tak milo, no mne sa aj tak nepáči.
,,Ray." Tiež ho oslovím.
Otvára ústa, že niečo povie, no ja hneď otvorím dvere.
,,Jasné, poď ďalej." Poviem mu. Chvíľu pozerá prekvapene, no potom vstúpi dnu.

Už som príliš unavená na sledovanie jeho postupov a celkovo sledovanie jeho. Ponúknem mu miesto na sedačke, prídem do kuchyne a vytiahnem dva poháre. Až príliš mi to pripomína to, čo sa stalo so Stephenom. Ale to už je asi aj mesiac minulosťou. Mesiac, čo sa mi neozval Stiles. Poslala som mu tie plány a potom nič. Ticho.

Prídem do obývačky, na stôl položím dva poháre a nalejem do nich alkohol. Doktor vravel, že by som nemala piť, no choroba, ktorou trpím sa nedá liečiť, takže mi môže byť jedno, v akom stave bude moja pečeň po smrti.
Až teraz si však všimnem, že Ray drží tú nákupnú tašku. Pozerá do nej.
Okamžite mu ju vytrhnem z ruky. Srdce mi začne splašene biť. Trasú sa mi ruky.
,,Nie,nie,nie..." vravím si sama pre seba. Idem späť do kuchyne, kde odložím tašku. Nevládzem dýchať. Zatmie sa mi pred očami, o sekundu neskôr otvorím oči a som na zemi. Rukami si držím hlavu a chrbtom som opretá o skrinky. Kŕčovito zvieram svoje vlastné vlasy, mám pocit, že nedokážem ovládať svoje vlastné telo.
Môžem len dúfať, že Ray zostal v obývačke.
Vráť sa do reality Lea!

Ťažko sa mi dýcha, môj mozog si robí, čo chce. Zatvorím oči a hlavu si pomaly začnem búchať o skrinky za mnou. Trhane dýcham, no snažím sa to potlačiť. Slzy mi stekajú po tvári. Už viac nevládzem. Chcem odísť, stratiť sa... zomrieť.

,,Lea!" Zakričí niekto. Teplé dlane cítim na mojich až príliš studených rukách. Keď moje meno zopakuje znovu, pootvorím oči.
Je to len sen. Všetko je ilúzia. Celý môj život prebehol tak rýchlo.
Pozriem mu do očí a chce sa mi znovu plakať. Tak veľmi mi pripomínajú jeho oči.
Moje meno zopakuje znovu. A znovu. Nemám však silu otvoriť ústa a niečo mu povedať.
Ukľudni sa Lea. Kľud. Prevezmi kontrolu nad svojím telom!
,,Ray..." chcem povedať viac, no nevládzem. Trasiem sa a žalúdok mám na vode.

Nič viac nepovie. Vezme ma na ruky a niekam ma nesie. Ja stále pozerám naňho. Ostré rysy tváre, až by som sa vedela porezať. Zrazu táto pokojná chvíľka prejde, pretože ma pokladá, tipujem na sedačku. Stále som však v spleti mojich končatín, ktoré nevládzem udržať a kontrolovať.
,,Ach Lea." Sadne si vedľa mňa, objíme ma okolo pliec. Teplo jeho tela prechádza na mňa a upokojuje mi myseľ. Opriem si hlavu o jeho plece.

,,Čo sa s tebou deje?" Spýta sa. Nemusí to vedieť, vravím si, no viem, že mu to raz musím povedať. Spriatelili sme sa.

,,Nič to nie je." poviem. Prudko sa nadýchne a odstrčí ma od seba.

,,Ľudia sú hlúpi." povie, pozrie na mňa. Cítim jeho pohľad na každej časti môjho tela.

,,V týchto veciach? Nie. Chceme len ochrániť tých, na ktorým nám záleží." poviem mu s miernym úsmevom. Zakrúti hlavou.

,,To nie je pravda. Načo by ste to robili, keď viete, aký koniec Vás čaká? Keď viete, čo to spraví s tými druhými? Prečo mi to nepovieš Lea?" zvraští obočie. Nepoviem. Nič mu nepoviem.

,,Čo tu vlastne robíš Raymond?" spýtam sa ho, pretože mi to vŕta hlavou už nehorázne dlho. Odbočujem od mojej choroby len preto, že sa o ňom chcem dozvedieť viac. Okrem toho viem len, že má rád modrú farbu, cestoviny akéhokoľvek druhu a svoju lásku, prácu. Teraz je správna chvíľa dozvedieť sa viac, keď sa nespráva ako ľadovec. Okamžite zvážnie.

,,Mám misiu, ktorú musím dokončiť. Je to rozkaz, ktorý keď splním, budem voľný." povie potichu so sklonenou hlavou. Voľný?

,,Akú misiu?" spýtam sa.

,,Veľmi zlú." povie, zahľadí sa mi do očí. Chvíľu tak zostane, avšak potom si zrejme uvedomí, čo povedal.

,,To som nemal. Musím ísť." zdvíha sa na odchod, no ja ho chytím za ruku a pomaly sa postavím.

,,Je to dedičné." Poviem. Už dokážem ovládať takmer celé telo.
Doktor vravel, že môj prípad je iný. Že moja choroba neprichádza postupne, ale vo vlnách. Ale ja tie vlny potláčam, takže sa dĺžka môjho života skracuje s ďalším záchvatom.
,,To sú veľmi silné lieky." Povie potichu.
Pozriem mu do očí, tak ako on pred chvíľou. Príde mi to ako hra na pravdu. Za ten mesiac som sa k nemu viac priblížila, ako som mala.
,,Je to smrteľné ochorenie." Poviem. Je prekvapený. Kto by nebol? ,,Zomieram." Doplním.

Sadne si späť na sedačku a ja spolu s ním.

,,Tie lieky majú len potlačiť intenzitu záchvatov. Nepomáhajú ju liečiť." pozriem sa do zeme, lebo už nevládzem udržať pohľad na ňom. Je zdrvený, aspoň myslím.

,,Lea..."

,,To nie je moje meno." poviem. V tom momente si uvedomím, čo som vyriekla. Nepohnem sa ani o milimeter. Len zhrozene civím na zem, na ktorej vidím kvapky mojich sĺz.

,,Ako prosím?" spýta sa.

,,Nič." snažím sa to ututlať, no je mi jasné, že mi neuverí.

Zrazu sa zdvihne a počujem už len tresknutie dverí.

***

,,Lea?" spýta sa niekto. Prekvapene pozerám na neho. Je to McCall. V rukách drží spis, ktorý si číta a nevyzerá nadšene.

,,Agent McCall? Čo robíte pred mojou kanceláriou?" spýtam sa.

,,Čo tu robíte vy?" dobrá otázka, vzhľadom na to, že som tu mesiac nebola.

,,Idem si pre veci. Písala som Vám predsa e-mail." otvorím dvere do mojej kancelárie. Pohľad dnu ma zamrazí na mieste. Všetko je zničené. Stôl je prevrhnutý, papiere sú po celej miestnosti. Stolička rozbitá, tak ako svetlo.
,,Čo sa tu preboha stalo?" Zašepkám udivene.

,,Preboha." Povie McCall za mnou. Otočím sa naňho.
,,Čo sa stalo?" Založím si ruky na hruď.
,,Nikto tu nebol odvtedy, čo si odišla." Povie.
Okamžite idem do 'našej miestnosti'. Je to tu prázdne. Jeho stôl je prázdny. Na obrovskej obrazovke svieti náš znak. Znak FBI.
,,Kde je Alex?" Spýtam sa McCalla, ktorý ide hneď za mnou.
,,Neviem. Clare sme našli udusenú, presne ako Gustava. A teraz je preč aj Alex. Mackenzie na tom robí tak ako ostatní. Máme tu pohotovosť Lea. Volal som, či si v poriadku a či nám pomôžeš. Kde si bola?" Spýta sa.
,,Na liečení." Poviem po chvíli rozmýšľania.
Zatvári sa udivene.

,,Končím McCall. Nemôžem ďalej pracovať." Pozriem mu do očí. Myslela som si, že to nebude až také ľahké. Môj mozog sa však zmenšuje a prestávam cítiť čokoľvek, takže by ma to nemalo prekvapiť.
Kým stihne niečo povedať, som v mojej kancelárií.
Prídem ku stolu, ktorý sa mi podarí dať na pôvodné miesto. Odložím svoj odznak a pištoľ. Toto je teda koniec. Moja kariéra nebola dlhá, no celkom výnimočná.

V tom momomente si však všimnem čierne písmo na doske stola.

Ľudia sú hlúpi

Hlavou mi prebehne rozhovor zo včera s Rayom. Toto isté povedal. A svoju misiu popisoval veľmi zle.

On zabíja. Zabíja všetkých z našeho tímu, ktorí majú tajomstvá. To vravel Danny. Potom všetkých oboznámi o tom, čo všetko kto skrýval. Priznajme si to, všetci tu máme nejaké tajomstvo.

Čo by sa stalo, kebyže sa všetci dozvedia, čo všetko som robila? Bola by to katastrofa nielen pre mňa a moju rodinu, ale aj pre celú Ameriku.

Okamžite si vezmem zbraň späť a vyštartujem hľadať toho bastarda skôr, ako mi zabije ďalšieho priateľa.