Tanečníčka

KAPITOLA 32

O 2 týždne neskôr...

,,Máš všetko?"-vystresovane sa ma pýtala mama. Vždy je nervóznejšia ako ja.

,,Áno mami, mám všetko."-odpovedala som so smiechom a bavila sa na jej nervóznom pochodovaní sem a tam.

Vtom sa mi za chrbtom objavil Adam, ktorý nás doteraz len ticho pozoroval.
Podišiel k mame a chytil ju za plecia čím si vydobyl jej pozornosť.

,,Upokoj sa prosím ťa. Zvládla to vždy, zvládne to aj teraz."-povedal pričom jej stále držal plecia.
Mama zodvihla očami smerom k Adamovi a škaredo sa na neho pozrela. V zápätí jej však zmäkli črty a usmiala sa.

,,Ja viem.. Ale keď pre mňa budete vždy moje malé detičky."-povedala rozcítene a oboch nás objala. Bolo to dosť komické keďže mama je nižšia dokonca aj odomňa.

,,Mali by sme ísť."-zahlásil Adam keď pozrel na hodinky.

,,Aach, dobre. Maj sa miláčik, volaj, píš. Budem ti držať palce."-povedala mama a horlivo ma objímala. Neviem prečo ale toto robí vzdy keď idem niekam na súťaž.

,,Zvládneš to."-objal ma otec a povzbudivo sa na mňa usmial.

Obula som si topánky, dala bundu, posledný krát objala rodičov a utekala za Adamom do auta.

,,No konečne."-zasmial sa.

,,Ale nebuď zlý, vieš aká je mama."-zaškerila som sa.

Cesta na letisko trvala necelých 20 minút.
Keď sme našli miesto na parkovanie, vybrala som si z kufra svoju batožinu a ťahala ju za sebou smerom k letiskovej hale.

,,Nora? Nie je to ten chalan, ktorého si si doniesla domov?"-spýtal sa Adam a mne stuhla krv v žilách.
Pozrela som sa smerom, na ktorý ukazoval. Áno, naozaj tam stál Tomáš. Vedela som, že na Majstrovstvá ideme obaja no aj tak ma to zaskočilo.

,,Hej je to on. Mohol by si už prosím ťa prestať s tým, že som si ho tam doviedla naschvál?"-odsekla som cez zuby.

,,Nie, nemohol."-zasmial sa.

Keď sme sa dostali bližšie ku vchodu, zbadala som tam stáť Sama aj trénerku.
Obaja vyzerali byť v pohode.

,,Ahojte."-pozdravili sme ich.

,,Ahojte. No ako? Pripravená?"-spýtala sa trénerka so zjavnými obavami v očiach.

,,Áno, som."-usmiala som sa. Pohľad mi stále ubiehal k neďalekej skupinke chlapcov, medzi ktorými bol aj Tomáš.

,,Tak v tom prípade môžeme ísť."-povedala a začala ťahať  svoj kufor za sebou dovnútra. Samo ju nasledoval.

,,Tak si to uži. Nemusíš vyhrať, stačí sa nezabiť."-usmial sa na mňa Adam a ja som ho objala.

,,A ešte jedna vec... Neznásilni tam toho chlapca, prosim ťa."-pošepkal mi do ucha za čo si vyslúžil môj škaredý pohľad.

Zobrala som kufor, zakývala Adamovi a vydala sa k Samovi a trénerke na check-in.

*****
,,Počkáme sa za bránou."-povedala nám trénerka a ťahala svoj kufor smerom von. Krátko na to si svoj kufor vzal aj Samo a ja som netrpezlivo čakala na svoju batožinu.
Kútikom oka som zbadala zbadala Tomáša, ktorý sa na mňa usmieval.
Vzala som svoj kufor a spolu so Samom sme prešli cez bránu.

Nakoniec sme sa všetci zhromaždili pred letiskovou halou a čakali na autobus.
Sedela som na kufry a rozprávala sa so Samom. Kútikom oka som však videla ako sa na mňa Tomáš pozerá a to ma znervózňovalo.

*****
,,Dobre. Plán je nasledovný-..."-zaznel hlas hlavného trénera v mikrofóne. Sedeli sme v autobuse smerujúc do centra Paríža. Všetci pozorne počúvali len ja som pozerala von oknom a mysľou bola úplne inde. V diaľke som videla črtajúcu sa Eiffelovu vežu. S mamou som bola v Paríži už niekoľko krát no vždy mi toto miesto vezme dych.

,,Eee,.. Áno, môžeme pokračovať. Takže dnes už nemáte žiadny program. Prídeme na hotel, ubytujeme sa, pôjdeme na večeru. Večerný program je voľný avšak, každý odchod z hotela musíte osobne nahlásiť svojmu trénerovi. Zajtra sa o ôsmej stretneme na recepcii hotela a odídeme spolu do športovej haly na samotné Majstrovstvá. Večer bude znova voľný program. V tretí deň si doobeda spravíme prehliadku Paríža a večer sa všetci dostavíte na odovzdávanie medailí. Keďže je to jubilejný ročník, odovzdávanie sa bude odohrávať v slávnostnejšom duchu a ocenil by som keby ste sa podľa toho aj obliekli. A nakoniec v štvrtý deň v skorých ranných hodinách opúšťame hotel a odchádzame na letisko."-dokončil tréner svoj prejav.

Ďalej som neprítomne hľadela von z okna. Snehom pokrytá krajina mala svoje čaro.

O chvíľu sme už vystupovali z autobusu a ťahali svoje kufre smerom k recepcii hotela. Po krátkom čakaní sa k nám prihovorila modrooká blondína, zjavne tiež trénerka.
,,Koho meno prečítam, príde ku mne vezme si kartu a spolu s ostatnými pôjde do svojej izby. Lekár, Daniel a Lukáč."-povedala a zdvihla zrak z papiera. Chvíľu na to k nej prišli spomínaní traja chlapci, zobrali si kartu a odišli smerom k výťahom.
,,Vargová, Gálová a Williamsová." Vzala som svoje veci a nasledovala zvyšné dve dievčatá. Emu som poznala z iných súťaží, som rada že nie som na izbe s úplne cudzími ľudmi.

Vyviezli sme sa výťahom hore. Po menšom hľadaní sme konečne našli našu izbu. Otvorili sme dvere na čo sa ozval Emin vzdych.
,,To si robíte srandu!"-zvískla. Rýchlo som nazrela do izby. To čo som zbadala prekvapilo aj mňa. Cez veľkú presklenú stenu sme mali výhľad azda na celý Paríž.

Ľahla som si na posteľ a zavrela oči.
V tom sa ozvalo zabúchanie na dvere.