Tanečníčka

KAPITOLA 40

Pár minút sme prechádzali cez latinskú štvrť až sme prišli k Luxemburským záhradám. Azda najkrajšiemu miestu v Paríži. Za denného svetla sú síce krajšie, no aj v osvetlení malých lámp popri chodníku majú svoje čaro.

,,To sú Luxemburské záhrady?"-spýtal sa Tomáš pochybovačne.

,,Áno. Poznáš ich?"-prekvapene som sa na neho pozrela.

,,Hej. Spoznali sa tu moji rodičia."-uškrnul sa.

Prechádzali sme okolo zamilovaných párikov so zámerom nájsť slávnu Kráľovskú fontánu.

Už zdiaľky sme ju videli. Monumentálne a celá vysvietená. Poletujúci sneh sa odrážal v svetlách fontány.
Podišli sme bližšie až sme stáli úplne pod ňou. Nemo som zízala na tú ohromnú stavbu.
Okolo nás boli samé bozkávajúce sa páriky. Pravdupovediac, na pohľad sme do nich zapadali. Dvaja mladí ľudia držiaci sa za ruky a nemo zízajúci na fontánu.

,,Nora?"-ticho sa spýtal Tomáš ako by si chcel overiť moju prítomnosť.

,,Hmmm?.."

,,Prečo si povedala Luciane že sme kamaráti?"-spýtal sa a v jeho hlase bolo cítiť náznak sklamania.

,,Veď sme kamaráti. Alebo nie?"-odtrhla som zrak od fontány a pozrela mu do očí. Cez hustý sneh ktorý sa sypal z oblohy som ho takmer nevidela hoci stál len niekoľko centimetrov odomňa.

,,Veď sme... A.. Nechceli by sme byť niečo viac..?"-spýtal sa opatrne a zdvihol ku mne zrak. Srdce mi vynechalo pár úderov. Neverím, že to o čom som len snívala sa stáva skutočnosťou.
Vtom k nám pribehol nízky pán v zelenej vetrovke so znakom parku.

,,Prosím Vás okamžite opustite Záhrady, pre nepriaznivé počasie zatvárame."-povedal.
,,Na Paríž sa ženie snehová búrka, nie je rozumné byť v takomto nečase vonku."

Môjmu mozgu trvalo pár sekúnd kým som si pripustila čo som práve počula. Snehová búrka... V Paríži.... A my sme na druhej strane mesta... Cítila som ako mi do očí stúpajú slzy, nedovolila som im však aby mi padli na tvár.

,,Nora. Neboj sa."-povedal Tomáš a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

Utekali sme krížom cez Luxemburké záhrady aby sme sa čo najskôr dostali k východu. Všimla som si že vietor nabral na intenzite a sneh padal ešte viac ako doteraz.

Po pár minútach sme sa dostali von z areálu. Utekali sme po chodníku smerom autobusovej zastávke keďže metro sa odtiaľto nachádzalo dobrých 20 minút peši.

Na zastávke stáli aj ďalší ľudia čo bolo dobré znamenie. Zvyšok ulice bol však priam vyľudnený. Nikde ani nohy.

Zistili sme že najbližší autobus k nášmu hotelu ide o 10 minút. Schovali sme sa preto pod malú strechu autobusovej zastávky spolu s ďaľšími tromi ľudmi.

Na zastávku prišiel autobus číslo 231 s 12 minútovým meškaním. Ten však nebol náš. Nastúpili doň všetci traja cestujúci, ktorí sa doteraz schovávali pod malou polorozpadnutou strieškou až doteraz.
Zostali sme sami. Po niekoľkých dlhých minútach, keď už autobus meškal 10 minút a vietor okolo nás fúkal obrovskou rýchlosťou a nemilosrdne so sebou ťahal všetky odpadky z ulice, som  sa zúfalo posadila na lavičku a nohy si pritiahla k sebe. Začala ma chytať panika. Áno, vitajte vo svete Nori a jej panického strachu z búrok, či už dažďových alebo snehových.

Tomáš, ktorý doteraz nervózne hľadel na cestu sa otočil smerom na mňa. Sadol si ku mne a skryl moju dlaň do jeho.

Počasie sa zhoršovalo z minúty na minútu a ja som si nebola istá dokedy tu dokážem pokojne sedieť a neprepadnúť záchvatu plaču a paniky. Zhlboka som dýchala a snažila sa potláčať slzy, ktoré mi stúpali do očí. Autobus meškal už 24 minút a ja som sa modlila aby prišiel čo najskôr. Nikdy som si neuvedomila ako rýchlo sa môže zmeniť počasie z nevinného romantického sneženia na kalamitnú fujavicu.

Tak? Čo si myslíte, ako sa dostanú Nora a Tomáš do hotela? Zvládne to Nora?
Ďakujem za každý hlas a komentár, ste úžasní <3