Death note - Another Kira

Kapitola prvá - Znovuzrodenie

"Výhra nie je všetko... Je to to jediné."

Kráčanie v malých temných uličkách je o tomto čase nebezpečné. Je to však lepšie, akoby som mal prejsť ďalšie dva kilometre, aby som to obišiel. Naviac som nemal ani moc času. Jediný zdroj svetla bola lampa, ktorá však stála až na konci tejto tesnej uličky. Nerozhliadal som sa moc okolo a snažil som sa udržať si tempo a nijako nespomalovať. Moje kroky však neboli jediné, čo vydávali ozvenu. Na druhej strane pochodovala osoba. Zvuk jej ťažkých krokov sa odrážal od stien budov, a to pôsobilo strašidelným a nepríjemným dojmom. Cez kapucňu som nevidel postave do tváre, čo ma desilo. Pridal som do kroku, čakal som, že si ma nebude všímať a jednoducho ma obíde, ako som to mal v pláne ja, no to sa nestalo. Postava zastala tesne predomnou a ja som nemohol pokračovať vo svojej ceste. Ulička bola úzka, a nemal som sa ako dostať ďalej. Stál som tam a pozeral na postavu. Srdce mi nepríjemne búchalo kvôli adrenalínu, ktorý sa každou sekundu zvyšoval. Bolo mi viac, ako jasné, že táto osoba nemá dobré úmysly. Siahol som do svojej čiernej športovej tašky, ktorú som mal prehodenú cez plece, so snahou vytiahnuť mobil a v prípade núdze zavolať políciu. Osoba sa začala pomalými krokmi pohybovať smerom ku mne. Napadlo ma cúvať, no nemohol som. Cítil som sa, akoby som zapustil korene do zeme. Po pár krokoch tej neznámej osoby som si uvedomil, že som sa prestal snažiť o vylovenie telefónu z mojej tašky. Postava bola nepríjemne blízko a ja som vedel, že tu som skončil svoju cestu. Buď prídem domov okradnutý alebo zbitý... Pokiaľ vôbec prídem. Na moje prekvapenie si postava dala dole kapucňu. Vďaka tomu som matne videl tvár muža. Nevyzeral veselo, čo ma vôbec neupokojilo. Muž spravil posledný krok smerom ku mne a natiahol ruku, v ktorej niečo držal. V tej tme som nevedel rozoznať, čo by to mohlo byť, no bolo to tenké a malo to obdĺžnikový tvar. Odmietal som si to vziať čo som naznačil cúvnutím dozadu, načo muž reagoval zvláštne. Pustil vec, otočil sa a rýchlym behom odšprintoval preč. Stál som tam s údivom. Môj zrak padal dole, až zastal na mieste, kam vec približne dopadla. Zohol som sa a vecičku zobral do rúk. Pootáčal som to až som si všimol nápisu. „Death note," zamrmlal som si. Biely nápis doslova svietil na čiernom koženom obale. Otvoril som zápisník. Prvý riadok bol zaplnený nejakým písmom, no v tme som to poriadne nevidel. Ostatné strany boli prázdne. Z vnútornej strany obalu bolo niečo napísané, no nezaujímalo ma to. Notes som zatvoril, vložil do kapsy a pokračoval v ceste. Moje srdce sa ukludnilo, stres som nechal za sebou a šiel domov. Stále som sa však cítil veľmi zvláštne a celú cestu som nerozmýšľal nad ničím iným. Bol som v šoku, no zároveň som bol rád, že sa domov vraciam bez ujmy na zdraví. Ani som si to neuvedomil a už som stál pred bránkou nášho domu. Z vačku mojich teplákov som vylovil kľúče a otvoril bránu. Nepríjemne vŕzganie sa ozývalo celou ulicou, čo zobudilo pár psov, ktorý bráne odpovedali následným štekaním. Vošiel som dnu do záhrady, zamkol bránu a pobral sa ku hlavným dverám. Myšlienkami som už ležal vo svojej posteli zakritý perinou, ktorá má prijemne hriala. Snažil som sa vyzúvat a vyzliekať potichu z dôvodu, že môj brat už pravdepodobne spal. Vyšiel som po schodoch a zamieril si to do svojej izby. Tašku som hodil na stoličku a už som nemyslel na nič iné, iba na to, ako zaspím. Hodil som sa na posteľ bez toho, aby som sa čo i len namáhal prezliecť z toho mokrého a špinavého oblečenia. V tejto chvíli mi bolo všetko jedno. Moje viečka boli ťažké a môj mozog už upadal do ríše snov.
Prebudil som sa na zvláštny šuchot niekde v zákutí mojej izby. Pomaly som si začal uvedomovať, že nespím. Sadol som si do tureckého sedu a svoju ruku položil na stôl v nádeji, že nahmatam mobil. Po chvílke nezmyselného hľadania som si však uvedomil, že som sa nestihol vybalit a veci zo včera mám ešte v taške. Neochotne som vstal a dotackal sa ku stoličke. Tašku som rozipsoval a a siahol dnu. Nahmatal som niečo, čo malo tvar mobilu. Rozsvietil som displej a pozrel sa na hodiny. 1:48. S povzdychom som telefón položil na stôl a natiahol sa k vypínaču, ktorý zažal svetlo. To, čo som uvidel ma zamrazilo, zreničky sa mi zužili a ja som cítil studený pot na mojom čele. Zatackal som sa a spadol na drevenú podlahu. „Zdravím ťa... Neal." povedalo monštrum v rohu miestnosti. Usmievalo sa to, vďaka tomu som videl špicaté zuby, ktoré boli ďaleko od seba. Jeho pokožka bola šedá a zvrástnená, jeho oči boli žlté s výnimkou červenej zreničky. Vypadal byť veľmi vysoký, no krčil sa, tak som nemohol odhadnúť výšku. „Som Shinigami Ryuk." vyšlo z jeho úst. Stále som bol neschopný vydať zo seba hlásku i keď som veľmi chcel. Ryuk siahol svojou dlhou rukou do mojej tašky. „Toto, čo ti včera dal ten muž patrí mne" vytiahol z vaku zápisník. „t... Tak si to z.. Zo.. Zober." vypadlo zo mňa. Premýšľal som, či som sa nezbláznil, alebo či ešte nespím. „Hahaha...nie. To nemôžem. Hneď, ako sa zápisník smrti dotkne pôdy ľudského sveta a niekto ho zodvihne, patrí mu. Keď ho nechceš daj ho niekomu inému rovnako, ako to spravil ten pán zo včera. Keď sa ho však rozhodneš zbaviť budem nútený vymazať tvoje zápisky a rovnako tak tvoju pamäť na zápisník." v hlave sa mi odohrávala včerajšia scéna. Ryuk držal zápisník v oboch rukách a podával mi ho. Neochotne som jeho dar prijal. Otvoril som ho, pozrel sa na zadnú stranu obalu a čítal.
° Človek, ktorého meno sa zapíše do tohoto zápisníka, zomrie.
° Zápisník nebude fungovať, pokiaľ ten, kto zapisuje meno, nemá vo svojej mysli tvár dotyčného. Zápisník tak nezasiahne ľudí s rovnakým menom.
° Pokiaľ sa zapíše príčina smrti do 40 sekúnd od zapísania mena, stane sa to.
° Ak nie je zadaná príčina smrti, osoba zomrie na infarkt.
° Po zapísaní príčiny smrti by mali byť detaily smrti zapísané do 6 minút a 40 sekúnd.
° Tento zápisník sa stane súčasťou ľudského sveta, akonáhle sa dotkne zeme ľudského sveta.
° Nový vlastník zápisníku bude môcť vidieť a počuť originálneho majiteľa zápisníku - shinigamiho.
S prekvapením som dočítal posledný bod. Takže to, čo bolo napísane v prvom riadku bolo meno osoby. Teraz, akoby sa to vyparilo. Riadky boli prázdne a čakali na to, kým ich niekto zaplní.
„Pokiaľ ho použiješ správne, môžeš zbohatnúť." zápisník som pohodil na posteľ za mnou a pokúsil sa vstať. Až teraz som si uvedomil tú bolesť v mojej chrbtici po dopade. Ako tak som vstal, odhodil tašku zo stoličky a posadil sa. Musel som si to zrovnať v hlave. Takže včera večer mi nejaký čudák dal knížku, pomocou ktorej môžem kohokoľvek zabiť a teraz ma prišiel navštíviť samotný boh smrti. Ja som sa naozaj zbláznil. „Čo sa stalo?!" dvere mojej izby sa rozleteli a v nich stál môj starší brat. Jeho tvár vypadala vystrašene a ja som si až teraz uvedomil, aký hluk môj pád spôsobil. Stál vo dverách a pozeral na mňa s údivom. On ho nevidí? Práve pred ním stálo niečo podobajúce sa monštru a on si to nevšímal? „Ľudia, čo sa nedotkli zápisníku ma vidieť nemôžu." Ryuk ukázal na zápisník na posteli. Akoby mi prečítal myšlienky a priamo na ne odpovedal. Ale moja tvár vyzerala tak pýtavo, že sa ani snažiť nemusel a vedel by, na čo presne myslím. „Nočná mora." zahlodil som prvé, čo ma napadlo. „To máš z toho, že nespávaš." poučoval ma Aaron. Jeho hlas bol zvučný a ozýval sa na celú miestnosť. Sadol si na moju postel a rukami si pretrel karpinové oči. „Rodičia ešte nie sú doma?" ignoroval som jeho poučenie. „Matka sa ešte nevrátila domov?" vybehol som sa neho s druhou otázkou. „Ja neviem kde sú...Daj mi pokoj, ešte spím." S povzychom som schmatol mobil a vytočil číslo mojej mami. Telefón zvonil, čo ma mierne ukľudnilo. No keď zaznel po piatý krát ten istý zvuk, obavy sa vrátili. „Ale veď je dospelá. Vie sa o seba postarať." mrmlal Aaron. Zrušil som to. "No kriminalita je vysoká. A v týchto hodinách je nebezpečné potulovať sa vonku." Aaron na mňa nechápavo pozrel. „Stúpla od vtedy, čo Kira zmizol." Kira? opýtal som sa sám seba v duchu. Nikto nevie, ako zmizol, no teorizuje sa, že ho polícia dostala. Je možné, že Kira zabíjal takto? Jedným očkom som pozrel na Ryuka, ktorý si povzdychol, keď Aaron vyslovil to meno. Poznal ho?
Aaron vstal a vyšiel z miestnosti. Zavrel za sebou a nechal ma tam samého. „Poznal si Kiru?" svoje oči som nasmeroval k Ryukovi. „Áno. Light Yagami. Chlapec, čo sa chcel stať bohom nového sveta. Naivný človek." nadvyhol som obočie. Novým bohom? Tomu chlapcovi prešiblo. Nikdy som to meno nepočul. Jednou nohou som šuchol o podlahu, čím sa moja točiaca stolička pootočila smerom ku stolu, otvoril notebook a začal vyhľadávať. Strávil som asi hodinu prehľadávaním internetu a snažil sa nájsť niečo, čo by malo nejakú spojitosť s Kirovým prípadom. Na prípade pracoval aj samotný najlepší detektív sveta, ktorý si hovoril L. Približne po roku, kedy zmizol Kira sa do médii dostalo, že už nieje medzi živými. Nevie sa však, či ho zabil Kira, alebo skonal na niečo úplne iné. Nevie sa dokonca ani to, kde leží jeho telo a ako sa v skutočnosti volal, ako vyzeral.
Stále som však neveril tomu, že tento zápisník funguje. Je predsa nemožné zabiť niekoho zapísaním mena na kus papiera. Musel som si to overiť. Pri prehľadávaní som narazil na stránku, na ktorej boli mena a tváre najhorších zločincov. Článok písal o tom, ako rýchlo stúpla kriminalita o doby, čo Kira prestal trestať. Pozeral som sa na mená tých, ktorí boli podľa všetkého najhorší. Za pokus to stojí, povedal som si v duchu, zobral pero do ruky a začal písať. Cítil som sa zvláštne, nemal som z toho dobrý pocit. Dopísal som prvé meno, pocítil som závrať a zahmlelo sa mi pred očami. Ak to bude fungovať, budem vrahom? Táto otázka mi behala po rozume pri písaní druhého mena a zároveň som myslel na tvár danej osoby. Napísal som troch menej známych zločincov, pretože keby boli známi je tu možnosť, že správa o ich smrti bude utajená. S povzdychom som zavrel zápisník spoločne so stránkou, z ktorej som čerpal. Až potom som si uvedomil, že na mňa pozeral Ryuk. „Aké máš úmysly, Neale? Chceš vytvoriť ideálny svet bez zločinu a stať sa bohom?" zasmial sa mi Ryuk. „Nie, Kira mal detské myslenie. Možno preto zlyhal." povzdychol som si, „Chcem to iba vyskúšať." vstal som zo stoličky s cielom vypnúť svetlo a zaspať, no keď som sa pozrel na hodinky uvedomil som si, že nemá cenu spať. Za hodinu vstávam, no svetlo som aj tak zhasol. Bol som unavený a aj hodinka pomôže.
Vôňa lahodnej kávy sa šírila kuchyňou. Nadýchol som sa pár krokmi som vošiel do záhrady, vybral schránku a pobral sa znova dnu. Pár listov som položil sa komodu na chodbe a s novinami sa pobral ku stolu, kde už na mňa čakala čerstvá káva s rohlíkom a džemom. Sadol som si, otvoril noviny a čítal. Jedine, čo ma zaujímalo a na čo som myslel posledé minúty bolo to, ako dopadol môj experiment. Na moje prekvapenie to bolo v novinách a nie len to, bol to ako hlavný článok.
Noviny :
Kira sa vracia?
Včera približne okolo dvoch hodín večer zomreli traja ľudia na infarkt. Všetko išlo o závažných zložincov...
„Teraz, keď si sa presvedčil o tom, že to funguje, čo urobíš?" stál za mnou Ryuk. „Nič." odpovedal som na jeho nezmyselnú otázku. Čo by som mal spraviť? Z premýšľania ma vytrhlo zvonenie telefónu. „Prosím?" neznáme číslo. „Je tam pán Neal Woods?" opýtal sa neznámy mužský hlas. „Hm...Áno, počúvam?" nechápal som, čo sa deje. „Vaša matka leží v nemocnici u..." prestal som ho počúvať. Vedel som, akú nemocnicu myslí. Tu na okolí je len jedna. „ČO SA STALO?!" skríkol som. Matka sa včera nevrátila domov. Keď mi nedvíhala telefón, myslel som, že prespala u kamarátky. „Vaša matka bola napadnutá včera približne okolo tretej, keď sa vracala domov." nechcel som počuť už ani jedno slovo. Schmatol som mikinu na botníku a rýchlosťou blesku som utekal po ulici smerom na nemocnicu. Bolo mi jedno, že som nemal topánky a bežal iba v papučách. Tak isto mi bolo jedno, že som nenechal Aaronovi odkaz. Proste som bežal. Uháňal som po cestách a na sebe som cítil pohľady ľudí. Konečne sa mi podarilo dostať ku hlavným dverám nemocnice, ktoré sa rozleteli a ja som do nich vkročil. Celý zadýchaný som prišiel pri recepciu, kde stála mladá paní. Ochotne mi povedala izbu, v ktorej moja matka ležala. Rýchlym krokom som blúdil po nemocnici, až som narazil na izbu, v ktorej mala ležať. Chcel som vojsť dnu, no dvere otvoril muž, pravdepodobne doktor. Z mojej zadýchanej a ustarostnenej tváre sa dalo spoznať, že som ju chcel vidieť, no doktor povedal: „Paní Ellen Woods musí odpočívať. Prosím preto, aby ste nerušili. Možete však zostať na chodbe a počkať, až jej bude lepšie." iba som prikívol a sadol si na najbližšiu stoličku. Započúval som sa do ticha, ktoré bolo na tejto chodbe. Snažil som sa ukľudniť, no stále som cítil akési napätia. Ticho prerušilo pár hlasov. Ozvena sa tiahla po celej chodbe. „Počul si o tej novinke? Kira sa vraj vrátil. Včera na infarkt umrelo pár kriminálnikov. Neviem, ale po tom, čo zmizol kriminalita stúpla a aj by bolo fajn, keby to znovu kleslo," povedal jeden z mužov stojaci na druhej strane chodby.
Vážne ľudia chcú, aby sa Kira vrátil? Áno uznávam, kriminalita je vysoká a polícia s tým nič nerobí, ale... možno mal Light aj dobré úmysly, no chytili ho. Bol detinský a myslel iba na to, že sa stane bohom. Ale odstránil L a keby to aj skúsim, tak polícia nemá šancu zistiť, že som to práve ja. Najlepší detektív už nie je na svete a ja mám v rukách moc, vďaka ktorej dokážem aspoň o trochu zlepšiť svet.