Death note - Another Kira

Kapitola siedma - Vlámanie

,,Pozri!" Ryuková hlava sa pomaly nakláňala na obrazovku stolného počítača, ktorá osvetlovala moju tmavú izbu. Jeho žlté oči jemne prechádzali po texte a jeho pohľad mi naznačoval, že sústredene číta. ,,Stránky tohoto typu sa na internete začali objavovať iba nedávno, no je ich už hromada. Zdá sa, že ľudia ma podporujú tak, ako u Lighta." oprel som sa o operadlo, ruky dal za hlavu. Z môjho šibalského úsmevu sa dali čítať pocity, ktoré sa vo mne skrývali. Pocit dôležitosti nahradil bezmocnosť, ktorú som cítil vždy, keď som otvoril noviny a čítal ďalší článok o nevinných obetiach a šialenom vrahovi. I keď ma polícia považovala za rovnaké monštrum, ako ostatných zločincov. Vlastne z časti mali aj pravdu.
,,Zdá sa, že si to užívaš. Čo plánuješ ďalej?" A čo by som mal podľa neho plánovať? I keď je pravda, že potrebujem získať policajné záznamy. Musím vedieť, ako pokračuje vyšetrovanie. Bez toho sa nepohnem. Nemôžem ísť naslepo a dúfať, že o mne nič nezistia. Musím hrať na istotu, nie náhodu. ,,Vieš, Light mal vždy všetko naplánováne dopredu. S tebou nie je zábava." Odstúpil od stola a zadíval sa na moju jemne osvetlenú tvár. ,,Myslíš, že stojím na mŕtvom bode?" zasmial som sa. Je pravda, že som nad tým moc nepremýšľal, no niečo ma predsa len napadlo. K takým dôveryhodným informáciam sa dostanem jedine pomocou Melody. Buď jej poviem, kto skutočne som a požiadam ju o pomoc, alebo sa k nej jednoducho vlámem. Ani neviem, ktorá z možností je nebezpečnejšia.
Jej matka pracovala na prípade Kira v Japonsku, no doma má pracovňu spoločne s počítačom. Keď bola Melody menšia, jej matka sa snažila pracovať skôr z domu. Je to logické. Chcela s ňou tráviť čo najviac času. No teraz, keď je vyšetrovanie Kiry v plnom prúde mám možnosť dostať sa k nej domov prakticky bez námahy.
Moje oči skĺzli na dolný roh obrazovky. Bolo presne deväť hodín, a ja som sa rozhodol uskutočniť svoju menšiu výpravu k Melody domov. Vstal som zo stoličky a videl, ako na mňa prekvapene zíza Ryuk. I keď nevedel, čo sa chystám, tak nejak vytušil, že to bude zábava. Bol by som síce radšej, keby so mnou nejde, pretože by mi mohol mierne zavadziať, no taktiež by mi mohol pomôcť. Zo zásuvky som vytiahol čierne kožené rukavice, tmavomodrú čiapku. ,,Vidím, že si sa konečne rozhýbal." povedal so smiechom. Jeho ťažké kroky sa ozývali za mojím chrbtom, čím mi dávali náznak, že idú za mnou. Kľučka dverí sa stiahla mierne dole a ja som vyšiel z miestnosti. Po chodbe som sa pohyboval potichu tak, aby ma nik nepočul, no myslím, že to ani nebolo potrebné. Môj brat sa totiž pravdepodobne hral na veľkú rockovú hviezdu, keďže z jeho miestnosti sa ozýval zvuk elektrickej gitary, ktorý sa rôzne miešal vo vzduchu a tak vznikala akási melódia. Pokračoval som vo svojích pomalých krokoch až som zastal pri veľkom zrkadle na chodbe. Moje biele, mierne dlhé vlasy som pečlivo zastrčil do čiapky a nasadil rukavice. Z komody za mnou som vytiahol návleky na topánky. Pre istotu. I keď boli svetlo modré, budú sa hodiť. Nechcem predsa zanechať po sebe tak viditeľnú stopu. Povzdychol som si pri pohľade na zrkadlo. Vypadal som ako zločinec, čo aj som. No na rozdiel od iných moje zločiny pomáhajú ľuďom.
Pri jej dom som prišiel celkom rýchlo. Predsalen, nebýva ďaleko. Bola už celkom tma, čo mi nahrávalo do kariet. V tom tmavom oblečení nie som moc vidno. Podišiel som ku zadnej strane domu a zásadne sa vyhýbal akému koľvek kontaktu so svetlom. Srdce sa mi mierne rozbúchalo pri pohľade na zadné dvere, no musel som to prekusnúť. Ak ma chytia, je koniec. Nadýchol som sa, skrčil a siahol pod rohožku. Strieborný kľučík doslova svietil v tej tme. Jemné zacvakanie mi naznačilo, že dvere sú otvorené a zároveň prinútilo moje telo produkovať viac adrenalínu. V nútri bola tma, no mesačné svetlo, ktoré prenikalo cez okno mi pomáhalo vidieť. Teraz bol ten správny čas chodiť opatrne a dávať pozor. Snažil som sa zorientovať a keďže som zrak nemohol využívať na sto percent, musel som sa spoľahnúť na ostatné zmysly, i keď som sa snažil moc ničoho nedotýkať. Nechcel som za sebou nechávať nejaké stopy. Pomalými krokmi som sa blížil na poschodie, kde, pokiaľ si dobre spomínam je pracovňa paní Reedovej. Prešiel som okolo Melodinej izby a zastal až pri bielych dverách. Kedysi bývali zamknuté, pretože tam Melody zvykla chodievať, no ako vidím, mal som šťastie. Dvere sa dali bez akýchkoľvek prekážok otvoriť. Miestnosť bola presne taká, ako som si ju pamätal. Malá, všade nejaké spisy a nepotrebné papiere rozhádzané jak na zemi, tak na preplnených poličkách. Vzadu pod oknom bol položený na stole malý notebook. Snažil som sa nestúpiť na žiaden papier, či zošit a nechať všetko na pôvodnom mieste. Chcel som, aby tu neboli stopy po cudzom vniknutí. Opatrne som prišiel k notebooku, otvoril ho. Na moje prekvapenie bol zapnutý a heslo odomňa nepýtalo. Žeby tu niekto bol predomnou? Moja ruka sa začala aj s myškou pomaly kĺzať po podložke. Kurzor sa pohyboval presne tak, ako som mu prikazoval. Konečne som sa dostal tam, kam som plánoval. Otvoril som jeden z priečinkov a v tom na mňa vyskočilo okienko s požiadavkou na zadanie hesla. Počítal som s tým. Aké heslo by mohli mať? Určite bude zložité a dlhé. To znamená, že si ho nemôže nik zapamätať. Tým pádom ho musí mať niekde tu zapísané, no v týchto papieroch sa mi moc hrabať nechce. Z malého okienka som pozoroval Ryuka stojacého pod lampou a pozorujúceho ma. Keby mi tak pomohol namiesto prizerania sa. Kývol som rukou smerom ku mne, čím som mu naznačil, nech príde. Môjmu gestu porozumel a doslova priletel. ,,Pomož mi nájsť niečo, čo by sa podobalo na heslo." šepol som a ukázal na policu s papiermi. Jeho povzdych a otrávený pohľad mi naznačil, že sa mu do toho chce rovnako, ako mne, no budeme sa s tým musieť pobiť. ,,Prečo by som ti mal pomáhať?" skrížil si ruky na prsiach a poklepol pravou nohou. ,,Vieš...doma už nemáme jablká a..." ani som nestíhol dopovedať vetu a už sa pustil do hladania. Jemne som sa zasmial a začal mu pomáhať.
,,Myslím, že to mám." Ozvalo sa po chvíľke. Pred tvár mi strčil biely papier s nejakým nápisom. Neváhal som, a zobral si ho do ruky. Mohlo by to byť ono. Jedným krokom som sa dostal späť ku počítaču. Chvíľu som sa bil s naškiabaným písmom, no nakoniec som to nejako naťukal a stlačil Enter. Načítacie kolečko po chvílke zmizlo a mne sa ukázala kopa priečinkov a dokumentov. S úsmevom som prehľadával priečinky, až kým som nenašiel svoj prípad. Vyskočila na mňa kopa fotiek z miest činu, dokumentov jak o mne, tak o Lightovi. Pozorne som čítal jeden z nich. Zaskočilo ma, čo už o mne vedeli. Mali tam každý detail vyšetrovania. Každá malá drobnosť sa ukrývala v tých desiatkách dokumentov.
Keď už som sa k týmto informáciam dostal ja, prečo toto všetko neposkytnuť verejnosti? Začal som dokumenty hromadne sťahovať a následne uploadovať na web. Ani som sa nesnažil zamaskovať to, že som to pridával na web pomocou tohoto počítača. predsalen, keď už o mne vedia toľko, prečo sa k N nepriblížiť ešte viac. Ak získam jeho meno a tvár, bude jednoduché zabiť ho a ostatných, čo na tomto prípade pracujú. A plus, keď sa dozvedia, že to uniklo práve z tohoto počítača, budú nútení podozrievať rodinu Reedových a okolie. Ja z toho budem vonku. Nemajú ako ma nájsť. Ide to všetko až moc hladko.
Dokončil som všetko a počítač jednoducho zaklapol. Neobťažoval som sa ani odhlásiť. Budem tak vypadať ako úplný idiot, budú ma podceňovať a to mi aj vyhovuje. Poobzeral som sa naposledy po miestnosti a skontroloval, či je všetko na svojom mieste. Hotovo.