Death note - Another Kira

Kapitola piata - Chyba

Dnes som sa do školy nechystal. Z časti kvôli mojej lenivosti, no taktiež som mal lepšie veci na práci. Musím predsa zistiť, či N dostane moju správu. Nabúrať sa do policajných serverov som nemohol, pretože veľmi rýchlo by zistili, z kadiaľ informácie unikli a to by nebolo nijak prospešné. Ba naopak, malo by to opačný efekt. Nechcem sa predsa nechať chytiť tak rýchlo.
Netrpezlivo som hľadel na hodinky asi každých päť minút a nedočkavo odpočítaval každú sekundu. Vedel som, že za chvíľu zomrie pár nepotrebných zločincov a N dostane moju správu. Čas plynul veľmi pomaly a ja som sa potreboval nejako zabaviť. Môj žalúdok mi oznámil, že je čas niečo zakúsnuť. Pomaly som sa vybral vrzgavými schodmi smerom na kuchyňu. Po otvorení chladničky sa na mňa vyvalil chladný vzduch a čo hlavne, prázdnota. Matka je stále v nemocnici, z kadiaľ by ju mali za pár dní pustiť a otec boh vie kde. Zas je na jednej na tých jeho služobných ciest. S povzdychom som zabuchol biele dvere a premýšľal, ako ukľudním svoj hlad. Telefón na jedálnom stole mi vnukol perfektný nápad. Popadol som ho a už som vytáčal číslo na najbližšiu pizzériu. Moje prsty sa pohybovali po displeji a tlačítka vydávali ten tak známy zvuk. Do telefónu som vyslovil svoju celkom jednoduchú objednávku a zavesil. Môj žaúdok musí ešte hodinku počkať, čo mu dúfam nebude robiť až také problémy i keď som od včerajša nič nejedol. Moje oči znovu zamierili na tikajúce hodiny povesené na stene. Už je po dvanástej. Jeden z nich už je mŕtvy. Neudržal som malý úškrn. Výrilo vo mne akési nadšenie spoločne so šťastím. Nechápem však, ako ma tákato vec dokázala spraviť šťastným. Možno preto, že som vedel, že pár zbytočných kriminálnikov práve umiera. „Čo sa tak usmievaš?" zaznel hlas. Až teraz som si uvedomil, že predomnou stojí Ryuk. „Iba som si na niečo spomenul." Snažil som sa zakriť svoj úškrn i keď neviem prečo. Ale z jeho tváre šlo spoznať, že vedel, o čo sa jedná. Natiahol sa ku jedálnemu stolu, na ktorom ležala miska s ovocím a uchmatol si jedno červené jablko. Nechápavo som sa na neho zadíval. Je predsa boh smrti. Nemusí spať, piť a ani jesť, tak prečo si práve zakúsol do jablka? Myslím, že pochopil, čo mi behá po rozume, pretože hneď na to povedal: „Jablká sú pre nás niečo ako droga pre ľudí. Nemusíme ich jesť, no chutia nám." Bez ďaľších zbytočných otázok som sa vybral späť do svojej izby. Prenásledovala ma túžba po napísaní nejakého mena, no nemohol som. Nechcem prerušiť svoju správu. I keď by som mu to značne sťažil, no to v mojom pláne nebolo a nemohol som to len tak dosadiť. Nie, jednoducho musím vydržať a potlačiť svoju túžbu po zabíjani. Mobil na stole sa rozvonil a na displeji sa objavilo neznáme číslo. Žeby z nemocnice? „Ahoj Neal..." prehovoril ku mne tichý a jemný hlas. Oh Melody, čakal som sa to, kedy mi zavoláš. Pomôžeš mi so získaním informácií. „Oh, ahoj. Už som čakal tvoj hovor. Čo potrebuješ?" slušne som sa spýtal. Je to už nejaká doba, čo sme sa nevideli. Naposledy, keď sa pred dvoma rokmi aj spoločne s jej mamou presťahovali. Jej mama je policajná vyšetrovateľka a tak sa Melody už ako malá sťahovávala z miesta na miesto. "Hele, si stále tak dobrý v matematike? Vieš, hovorila som si, že keď sme sa už tak stretli, mohol by si mi pomôcť. Potrebujem niečo do školy a sama to nezvládnem." V duchu som sa zasmial. „Približne o hodinku a pol som u teba." a vypol som hovor. Vyrazil by som aj hneď, no čakám na poslíčka.
Zvonček začal cinkotať a hneď potom nasledovalo otvorenie dverí. „Ahoj Neal." hneď som schytal jedno milé objatie od osoby predomnou, ktoré som opätoval. „Poď ďalej." neváhal som a vkročil. Svoje topánky som odložil a následoval Melody, pravdepodobne do jej izby. "Ták, s čím ti mám pomôcť?" vyvalil som na ňu otázku, ktorou som ju mierne zaskočil. Z tašky vytiahla pár učebníc, zošitov a mohli sme sa pustiť do učenia.
Približne po hodine riešenia príkladov, rovníc a slovných úloh na mňa Meloby vyskočila s otázkou. „Čo si myslíš o prípade A-Kira?" podskočilo mi srdce. V sebe som na chvíľu cítil stúpajúcu nervozitu, ktorú som však  dokázal skrotiť veľmi rýchlo. Zavrel som oči a pokojným hlasom odpovedal, „Prečo sa ma na to pýtaš?" pozorne som načúval a dlho čakal na odpoveď. „No ja len... I keď na tom moja matka pracuje, podporujem Kiru." Pracuje? Áno priznávam, viem o tom, že pracovala na prípade pôvodného Kiry, no nečakal som, že sa do toho zapojí aj tentokrát. Každopádne mi to veľmi nahráva do karát. Pomocou toho sa môžem veľmi ľahko dostať k N a zlikvidovať ho. Perfekte mi zatiaľ všetko vychádza. Už len nespraviť žiadnu chybu. „Pani Reedová na tom pracuje?" zahral som sa na trošku nechápavého. Zdá sa, že si až teraz uvedomila, že sa prekecla. Jej tvár zčervenala a bola z nej cítiť nervozita. Svoju dlaň si položila na tvár "Bože ja som taká sprostá. Prosím, že to nikomu nepovieš? Matka by prišla o prácu a naviac, je to celkom tajná informácia." Jej ruka klesala po tvári až ku krku. „Neboj sa." usmial som sa. Chcel som vypadať dôveryhodne, čo sa mi aj darilo. Ešte ju presvedčiť, aby mi ukázala nejaké tie informácie a bude to v pohode. Pokiaľ Kiru podporuje, mohol by som jej povedať, že ja som ten tajuplný zabiják a možno by mi aj pomohla. No to nie je isté. Neviem či to mám risknúť, alebo vymyslieť lepší spôsob, ako sa dostať k tomu, čo chcem. Potrebujem si to premyslieť. „Už tomu rozumieš?" vyhýbal som sa ďalším zbytočným otázkam od Melody. „Uh...asi hej." povedala nervózne. Pravdepodobne sa ešte stále spamätáva z toho, že mi prezradila takú tajnú informáciu. „Tak ja už pôjdem." oznámil som pri vstávaní zo stoličky.
Sedel som za stolom a robil niečo do školy. Mal som pustený televízor na ktorom bežali večerné správy. „Prerušujeme vysielanie, kvôli mimoriadnej události." televízor zašušťal a na obrazovke sa objavil muž. Bol za bielou plachtou. "Zdravím ťa A-Kira. Tu detektív N. Moje pravé meno je Aiden Nelson" povedal mužský hlas. Okamžite som odložil všetko, čo som práve robil a moju pozornosť upútal ten muž. Vážne by sa mi takto predstavil? Pamätám si, ako podobnú taktiku použil L. Obrazovka môjho počítača sa rosvietila a ja som naklikal niečo do vyhladávača. Skontroloval som, či sa toto vysielanie vysiela vážne celosvetovo, alebo si N myslí, že A-Kira je idiot. „Áno správne, som v tom zapletený aj ja, nástupca L. Ak si si zisťoval viac o L-ovi niekde na internete po tom, čo bol o mne zverejnený článok tak vieš, že za pár hodín vedel o Kirovi viac než dosť. Určite si sa dočítal aj to, že zomrel. Nerátal si však s tým, že tu je nejaký nástupca, však?" nasucho som prehĺtol. Ten upravený hlas vo mne vzbudil pocit nervozity, čo sa nestáva často. Rýchlo som sa však ukľudnil a ďalej načúval. „Dostanem Ťa rovnako, ako som dostal aj prvého Kiru. Skončíš rovnako!" vykríkol. Neviditeľná ruka mi zovrela žalúdok a jediné na čo som sa zmohol bolo iba ďalej počúvať. Stalo sa však niečo, čo som nečakal. Biela plachta, za ktorou bol údajne detektív, spadla na zem a on sa pozrel do kamery. V tek chvíli sa vysielanie zastavilo. Videl som jeho tvár dostatočne dlho na to, aby som ho mohol zabiť, no vedel som, že je to pasca. Podobne to spravil L, ale toto sa vysielalo do celého sveta. Nemal ako zistiť kde sa nachádzam a podobne. Zahráme sa N! Siahol som po zápisníku, otvoril ho, zobral pero a už len písal. Vysielanie opäť naskočilo a za plachtou bol opäť on. Usmial som sa do kamery a aj keď som si bol priam istý, že ten, čo za bielym plátnom sedí nie je N, chcel som sa pobaviť. 35 sekúnd. Na hodinkách som odpočítaval čas do úmrtia toho chlapa. Mal som tušenie, že to je zločinec, ktorého si N vybral, aby mu robil hovorcu a zároveň návnadu. 20 sekúnd. Citíl som, akoby sa spomalil čas. Trvalo to nesmierne dlho a ja som len čakal na to, kedy sa muž zvalí na zem v bolestiach. Odbili posledné sekundy a ja som uprene zízal na televízor. Nič. Vôbec nič sa nestalo. Pozrel som sa do zápisníku a hľadel na meno. Bolo falošné? Vedel som, že mi je to zbytočné, no musel som to skúsiť. Do vyhľadávača som napísal meno, ktoré malo byť údajne toho muža. Našlo mi ho. Dokonca tam bola fotka, meno a základné údaje. Nechápal som, prečo neumrel. Televízor opäť zašušťal a na obrazovke sa objavilo písmeno N. Počítačom upravený hlas na mňa prehovoril. „Pozoruhodné, A-Kira. Pravdepodobne teraz nechápeš, čo sa deje. Nechaj ma, aby som ti to vysvetlil. Vysielanie síce bolo vyhlásené ako celosvetové a naživo, no je to iba polovičná pravda. Nahrali sme dve videa s Aidenom. Jedno, ktoré si práve videl a to druhé bez toho, aby sa plachta spustila. Video so spadnutým plátnom sme pustili do troch krajín, v ostatných bežalo to druhé. Presnejšie do krajiny Francúzsko, Amerika a Británia. Francúzsko ti je asi jasné, že? No tieto dve anglicky hovoriace krajíny pretože odkaz, ktorý si nám dal, bol v angličtine. Teraz viem, že sa nachádzaš niekde v týchto krajínach. Užitočná stopa. Vďaka...A-Kira." Televízor sa vypol. S nemím úžasom som hľadel na obrazovku a nedokázal sa ani pohnúť. Dostal ma! Ten bastard!