I Lost Everything

Part 1

„Neverím tomu, že by ti klamali. Máš právo pýtať sa a oni sú povinní poskytnúť ti informácie.“

Tara sa posadila do tureckého sedu vedľa mňa, zatiaľ čo ja som sa s rukou pod hlavou díval do stropu a krútením hlavy odmietal všetko, čo mi naznačovala, aby som skúsil.

„Ak chceš, pôjdem tam s tebou. Donútime ich spievať.“ Hlesla hlbokým dychom, ako by práve prišla na niečo geniálne. No pravdou bolo, že sa len ponúkla pomôcť, no pritom ona sama s Chloe veľmi dobre nevychádzala. Nikdy ju nemala priveľmi v láske, pretože s Tarou sa poznám od malička a tak mala vždy pocit, že Chloe medzi nás nejakým spôsobom vstúpila. Vyrastali sme spolu, pretože aj ona prišla o rodičov. A keď sme obaja dovŕšili 18, rozhodli sme sa spolu bývať. Bola ako moja sestra. Aj teraz ňou je. Nedokázal by som sa jej vzdať.

„Aj keby som tam prišiel s celou armádou, nič mi nepovedia. Som len jej frajer. Bývalý frajer.“ Pozrel som sa do zeme s privretím očí a pokračoval. „Jej rodina je prioritou, no nechcem ich rušiť, aby som sa dozvedel niečo viac. Jej mama sa s tým stále nevie vyrovnať.“

„Vravíš to, ako keby si ty bol tým, ktorý sa s tým vyrovnal už dávno.“ Uznala. A mala pravdu. Nebol som s tým vyrovnaný a ani nečakám, že sa s tým vyrovnám tak rýchlo. Chloe bola pre mňa ako vzduch. Nevyhnutnosť, ktorú som potreboval k životu. A teraz, keď tu nie je, mám pocit, akoby sa mi dych postupne vytrácal.

„Neviem, je to divný pocit, nemať ju tu. Boli sme spolu neustále.“ Povzdychol som si.

„Hej, bola naozaj výnimočná.“ Dodala s uznaním. Pozrel som sa na ňu s nadvihnutím obočia.

„Fajn, fajn, priznávam,“ zdvihla ruky na znak toho, že sa vzdáva. „Nepadli sme si do oka, to je jasné, no dokázala som ju zniesť.“ pousmiala sa. Kiež by som mohol urobiť to isté. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy úprimne usmial. Nemám k tomu dôvod. Pretože tým dôvodom bola vždy ona.

„Chýba mi. Už ma nebaví objímať pred spaním vankúš. Chcem ju mať znovu pri sebe.“ Kútiky očí mi zaliali slzy a znovu som dal najavo, že som dosť veľká citlivka, ak ide o takéto veci. Pretrel som si ich rukami, otočil som sa druhú stranu a ruku vopchal pod podušku. Začul som Tarin skleslý povzdych.

„Obaja sme prišli o rodičov a ty veľmi dobre vieš, že ak by som mohla, na verejnosti by som ťa vždy nazvala bratom. Bol si tu pre mňa, keď som to najviac potrebovala. Neopustil si ma. A preto ja teraz spravím to isté. Budem tu pre teba. Mrzí ma, čo sa stalo, no musíš ísť ďalej. Budú to dva mesiace a ty si za ten čas nevystrčil päty z domu. Musíš ísť von, medzi ľudí, prospeje ti to.“ Pohladila ma po chrbte, no ja som sa odtiahol.

„Prosím, neuzatváraj sa do seba. Len to nie. To je to najhoršie, čím si budeš musieť prejsť.“

Prerušil som ju.

„Pozri, Tara, ja viem, že máš o mňa strach a si pri mne 24 hodín denne, no už nie som ten malý chlapec. Cením si tvoju, starostlivosť, ak sa to tak vôbec dá nazvať, no chcem byť sám, prosím.“ Hlesol som ticho. Natiahla sa ku mne a pobozkala ma na kraj čela, no vzápätí mi z toho miesta zotrela lesk, ktorý mi tam zanechali jej pery. Zliezla z postele a odkráčala k dverám. No pred odchodom ešte stihla dodať: „Ak by si čokoľvek potreboval,“ znovu som ju prerušil a zdvihol som hlavu. „..tak sa určite obrátim na teba.“ dodal som podráždene a načiahol som sa po prikrývku na kraji postele. Tara zatvorila dvere. Počul som len zvuk vŕzgajúcich schodov, keď schádzala dole. S povzdychnutím som zatvoril oči a prikrývku som si vytiahol až nad hlavu.

Prebudil som sa na buchot, ktorý vychádzal s pootvorených balkónových dverí. Kým som k nim prešiel, aby som ich zatvoril, zazrel som na digitálnych hodinách čas, 6:08. Zdalo sa mi divné, že som sa celú noc ani raz neprebudil. Pár dní po pohrebe som sa len prehadzoval z boka na bok a aj keď som zaspal, o pár minút som sa znovu prebudil a snažil sa hypnotizovať hodiny, aby konečne zazvonil budík, ktorý dal jasne najavo, že treba vstávať do školy. Dnes to nebolo potrebné.